Rodičia by mali viesť deti k pozitívnemu vzťahu so seniormi, hovorí Oľga Belešová
Ako malé dievčatko som nechodila do jasieľ, ale k tetuške, ktorú mi rodičia našli na inzerát. Bola už staršia a keďže mala choré srdce, nepracovala, bola doma. Postupne sa medzi nami vytvorilo také silné puto, že ešte aj ako 18-ročná som ju chodila každý piatok navštevovať.
Myslím si, že je úlohou rodičov viesť deti k pozitívnemu vzťahu so seniormi. Vštepovať im úctu k starším – nielen v mesiaci október. S našou televíznou reláciou Generácie sme napríklad zažili prirodzenú aktivitu, ako sa to môže začínať. Z istého bratislavského zariadenia chodia seniorky čítať deťom do školskej družiny rozprávkové knižky, rozprávajú sa s deťmi, spievajú. Bolo to úžasné.
Generácia dnešných sedemdesiatnikov a osemdesiatnikov sú ľudia, ktorí sú naučení žiť veľmi skromne a dokážu si užiť aj to málo, čo majú. No ak majú podlomené zdravie a musia si kupovať drahé lieky, potom im určite chýbajú peniaze. A seniorom, ale v dnešnom svete aj deťom – chýba láska, dotyky, pochvala, pochopenie, empatia. Chýba často od vlastnej rodiny! Empatia a pochopenie však často prichádzajú až s osobnou skúsenosťou a s naším vyšším vekom. Ani ja som kedysi nechápala, prečo sa babička na priechode pre chodcov tak dlho nepohne, keď jej dávam prednosť. Dnes viem, že napríklad taká Parkinsonova choroba sa prejavuje tým, že hlava dáva povely, no telo nedokáže tak rýchlo zareagovať. Takže keď dnes vidím na priechode babičku a dedka, trpezlivo čakám a ukazujem, že im dávam prednosť. Až kým sa nepohnú. A s porozumením sa usmievam.
Vy sa staráte o svoju mamičku, predtým aj o otecka. Aké je spolužitie dvoch generácii podľa vašich skúseností? Musia obe strany veľa tolerovať?
Je to naozaj veľmi vyčerpávajúce, ale tie roky ma nezlomili, naopak, obohatili a posilnili. Akoby nás celá tá situácia viac zomkla a boli sme spolu na to všetko veľmi intenzívne. Druhá vec je, že starať sa o svojho seniora v domácom prostredí si nemôže dovoliť každý. Ja som v slobodnom povolaní, aj môj manžel je v slobodnom povolaní, navyše mám mamu seniorku, čiže o otca sme sa starali všetci traja. Bolo ho treba prebaľovať, kŕmiť, umývať, cvičiť s ním… Existujú síce aj terénni pracovníci, ale tých je málo. Jeden rok, keď bol môj manžel dlhodobo odcestovaný, sme mali na pár hodín denne aj pomocníčku. No keď sa vrátil, nevyhovovalo mu, že k nám chodí cudzia pani, ktorá sa u nás správa ako doma. Pomoc sme preto zrušili. Samozrejme, žiť pod jednou strechou s rodičmi, ktorí sú na vás odkázaní, nie je vôbec jednoduché, ale vždy som si z nich brala príklad v tom, ako dokázali spokojne žiť aj z mála, ako vedeli prijať svoj vek a svoje choroby, žiť s nimi a preniesť sa cez to statočne a aj s humorom. A môjmu manželovi slúži ku cti, že mi pomáha. Je to vzácny druh obety.
Myslíte už aj vy niekedy, že ako to bude s vami, keď budete potrebovať pomoc? Nemáte deti…
Ani to, že máte deti, vám nezaručí, že sa o vás bude mať kto postarať. Neraz deti potrebujú pomoc rodičov, neraz odídu do sveta, mnohé deti zanevrú na rodičov. Mňa rodičia učili spoliehať sa vždy sama na seba, že hoci aj má človek partnera, má si na svoje plecia naložiť iba toľko, koľko sám zvládne. A zdôrazňovali mi, aby som sa snažila o ekonomickú nezávislosť. Keď sme sa my s manželom spoznali, mali sme pár rokov do štyridsiatky, navyše naštartovať život cudzinca v novej krajine nie je jednoduché. Povedali sme si, že nemôžeme mať všetko – aj žiť spolu v Európe, aj mať deti, aj pracovať. Rozhodli sme sa nemať deti. Uvidíme, ako sa napokon vyvinie náš život, ale musíme mať plán. Teraz mám 54 rokov a už so svojím mužom hovoríme o starobe. Už teraz rozmýšľame nad tým, čo bude o dvadsať rokov. Od tridsiatky do päťdesiatky prešlo dvadsať rokov. Počas nich človek rieši bývanie, kariéru, deti, neskôr prvé vnúčatá… No od päťdesiatky do sedemdesiatky je to tiež dvadsať rokov, rovnakých, a predsa úplne iných dvadsať rokov! Riešime zdravie, zdravie, zdravie. Treba na to všetko myslieť dopredu a starať sa o seba, nie sa humpľovať.
Foto Libuša Sabová
