Predvianočný príbeh o pravých ľudských hodnotách
Keď som bol malý, vždy som sa tešil na Vianoce. Boli to dni plné radosti, pohody a lásky. V našej rodine sme si vždy darovali pekné veci, ktoré sme si vybrali s láskou a starostlivosťou. Myslel som si, že to tak má byť, že to je podstata Vianoc.
Raz pred Vianocami som sa opýtal svojej mamy: „Aký darček by si chcela dostať?“
A ona odpovedala: ,,Zdravie a to, aby nám budúci rok nikto nechýbal.“
Ako každé dieťa som jej povedal: ,,Nie mami, myslím skutočný darček!“
A ona sa len usmiala a pohladila ma po hlave.
Nechápal som, prečo mi to povedala. Veď mala všetko, čo potrebovala. Mali sme pekný dom, dobré jedlo, oblečenie, hračky, knihy… Čo viac by si mohla priať? A čo to znamená, že nám nikto nechýbal? Veď sme boli spolu, celá rodina. Otec, mama, ja a moja sestra. Nikoho sme neprerušili, nikoho sme nezabudli.
Ale potom prišiel ten osudný deň. Deň, ktorý mi navždy zmenil pohľad na Vianoce. Deň, ktorý mi ukázal, akú mala mama pravdu.
Bol to 23. december. Otec išiel do práce, ako obvykle. Mama zostala doma, aby upratala a pripravila všetko na sviatky. Ja som išiel do školy, kde sme mali posledný deň pred prázdninami. A moja sestra išla na nákupy s kamarátkou, aby si kúpila niečo pekné na seba.
Všetko bolo normálne, až kým som sa nevrátil domov. Keď som vošiel do domu, zbadal som, že mama sedí na gauči a plače. Vedľa nej stála policajná dvojica, ktorá sa snažila ju utešiť. Spýtala sa ma, či som jej syn, a potom mi povedala, čo sa stalo.
Otec mal autonehodu. Zrazil ho opitý vodič, keď sa vracal z práce. Zomrel na mieste. Moja sestra bola s ním v aute. Prežila, ale bola v kritickom stave. Previezli ju do nemocnice, kde ju operovali. Nevedeli, či to zvládne.
Bol som v šoku. Nemohol som tomu uveriť. Ako sa to mohlo stať? Prečo práve nám? Prečo práve teraz? Kde je spravodlivosť? Kde je Boh?
Nevedel som, čo robiť, čo povedať, čo cítiť. Len som sa pritúlil k mame a plakal s ňou. Plakali sme celý deň a celú noc. Nechceli sme nič iné, len aby sa to všetko vrátilo späť. Aby sme boli spolu, celá rodina. Aby nám nikto nechýbal.
Na druhý deň sme išli do nemocnice, aby sme navštívili moju sestru. Ležala na posteli, pripojená na prístroje. Bola bledá, bezvládna, bez povedomia. Lekár nám povedal, že jej stav sa nezlepšil. Že je to len otázka času. Že sa musíme pripraviť na najhoršie.
Mama sa sklonila nad ňou a pobozkala ju na čelo. Povedala jej, že ju ľúbi, že je jej slniečko, že je jej najkrajší darček. Potom sa obrátila na mňa a povedala mi, aby som sa s ňou rozlúčil. Aby som jej povedal, že ju ľúbim, že je moja sestra, že je mojím najlepším kamarátom.
Pozrel som sa na ňu a snažil som sa nájsť slová. Ale nenašiel som ich. Len som ju objal a zašepkal jej do ucha: ,,Prepáč mi, že som ti nikdy nepovedal, aký si pre mňa dôležitý. Prepáč mi, že som ti nikdy nedal žiadny darček. Prepáč mi, že som ti nikdy nebol dobrým bratom.“
Potom sme odišli. Nevedeli sme, či ju ešte uvidíme. Nevedeli sme, či bude žiť, alebo zomrie. Nevedeli sme, čo nás čaká.
Na Vianoce sme sedeli pri strome, ktorý sme neozdobili. Pod ním boli darčeky, ktoré sme neotvorili. Na stole bolo jedlo, ktoré sme nezjedli. Na stoličkách boli miesta, ktoré boli prázdne. Otec a sestra nám chýbali. A my sme im chýbali.
Vtedy som si uvedomil, akú mala mama pravdu, keď mi povedala: ,,Zdravie a to, aby nám budúci rok nikto nechýbal.“
To bol jej najväčší prianie. A môj tiež. Pretože na darčekoch nezáleží, ak sú stoličky prázdne. Na Vianociach záleží len na láske, ktorú máme k sebe. Na rodine, ktorá je naším najväčším pokladom.
A tak som sa pomodlil. Pomodlil som sa za otca, aby bol v nebi. Pomodlil som sa za sestru, aby sa uzdravila. Pomodlil som sa za mamu, aby bola silná. Pomodlil som sa za seba, aby som bol lepší. A pomodlil som sa za všetkých, ktorí nám chýbajú. Aby sme sa znova stretli. Aby sme boli spolu. Aby nám nikto nechýbal.
LIS
Foto Depositphotos.com
