40 rokov žila v Amerike, ale dožiť chcela na Slovensku
Z Floridy, kde sme prežili väčšiu časť svojho života, sme sa teda presťahovali, ako sa hovorí – na staré kolená – do vlasti. Najmä ja, nepokojná duša, som sem-tam odletela na miesta, kde sa práve nachádzali naše deti. Vidieť ich, vystískať ich, potešiť sa z ich úspechov. Veľkým pomocníkom na kontakt s nimi je pohovoriť si a vidieť sa cez skyp. No nestačilo to. Keď sa ozvú moje túlavé topánky, ja musím ísť. Deti boli ďaleko a my sme sa bez nich časom cítili ako koly v plote. Síl rokmi ubúdalo a žiaľ, až po niekoľkých rokoch sme si uvedomili, že sme to asi trochu prehnali. Kto to celé spískal ? Nuž bola som to ja. Písala som knihy, vydávala ich, robila pekné večery uvedenia kníh do života, ale rok za rokom sa nebadane míňal. Užili sme si radosti a potešenie so svojimi priateľmi, ja s mojimi čitateľmi, a tešili sa z krásy našej domoviny. Zaleťme si na čas do Ameriky, už sme tam neboli nejaký ten piatok, pozrieť sa ako žije naše pokolenie a ktovie, možno sa nám zapáči aj zostať tam. Len tak, z ničoho nič ma napadla táto myšlienka. A tu zazvonil skype a na obrazovke sa objavila Evka, moja dcéra, ktorá žije vo Washingtone.
„Práve sme o vás hovorili.“
„To je ozaj náhoda,“ hovorí Evka. „Aj my práve rozmýšľame, že vás k nám pozveme. Ale nie iba na návštevu. Čo tak natrvalo? Konečne si užijeme jeden druhého. Máme veľký dom, špeciálne pre vás pekný byt, boli by sme stále spolu.“
Deťom sme oznámili kladnú odpoveď a tie s nadšením naše rozhodnutie podporili.
Bez rozmýšľania sme sa pustili do práce. Od radosti, že prežijeme ešte niekoľko rokov spolu s deťmi. Nikto z nás nerozmýšľal nad tým, čo ak to nevyjde, čo ak nám alebo im to nebude napokon vyhovovať… Pravdou je, že sme sa videli skoro každý rok cez prázdniny. Počas ich dovoleniek, alebo keď u nás na Slovensku Katarínka trávila nejedno leto. Ak bolo treba, priletela aj sama. Išlo predsa o tri generácie, ktoré sa majú nadovšetko rady, ale už niekoľko rokov žijeme odlišným spôsobom života a to, nezabúdajme, aj v inom štáte. Zachvátení ošiaľom lásky jedného k druhému sme netušiac konali vlastne sami proti sebe… Svoj trojizbový, perfektne technicky vybavený byt s klimatizáciou, televízormi, dokonale zariadený, ako aj naše autíčko sme predali. Mnoho vecí sme darovali a šatstvo, vzácne obrazy, krištáľ a cennosti poslali do Ameriky.
S jedinou dcérou Evkou
Celí uveličení sme sa našli v rozprávkovom prostredí Great Falls. Je to oblasť s nádhernými domami, kde na nás čakalo milé prekvapenie v podobe rezidencie ako zo snov. Pre nás v nej pripravili byt s vlastným vchodom rovno zo záhrady a východom k potoku vytekajúceho z jazera, v ktorom šantili ryby. Záhradu sem-tam navštevovali srnky. Ich rezidencia bola rovno nad naším bytom, s dvoma kúpeľňami a obývačkou s krbom. Na jednej strane domu boli garáže pre tri autá, nad ktorými bol bytík pre služobnú. Prehliadka domu len podporila naše nadšenie. Po obdivovaní tejto nádhery sme sa navečerali a po vyčerpávajúcej ceste sa ohlásil spánok. Ráno je múdrejšie večera.
A veruže aj bolo. Deti jeden za druhým sa pobrali do práce, vnučka do školy a my sme sa prebudili zo sna. Prebudili sme sa do skutočnosti, ktorá znamenala, že tu vlastne ostaneme sami, a čo budeme robiť, kým sa naši vrátia. No nebolo to len čakanie, čo nás napokon prebudilo. Manželovi sa pri vstávaní z postele zatočila hlava a spadol. Horko ťažko sa mi ho podarilo zdvihnúť, váži nejaké to kilo, uložiť do postele a ustráchane čakať na deti.
A tak sa začala odvíjať niť nešťastných náhod, o ktorých nás ani len nenapadlo snívať, tobôž ich predvídať. Zaslepení radostnou vidinou byť s deťmi sme zabudli na to, že sme vekovo už dosť starí, aby sme podnikali tak ďalekú cestu. Uvažovali sme, či bolo naše rozhodnutie správne. Nastalo obdobie neočakávaných lavín.
Prvú pohotovosť sme volali pre manžela. Ochotne a odborne ho vyšetrili, predpísali liek na utíšenie bolesti a poslali domov. Miesto toho, aby stonal on, rozstonala som sa ja. Volali sme druhú pohotovosť. Jednu noc si ma ponechali v nemocnici a po vyšetrení poslali domov. Pochopiteľne, dcéra nemohla ísť práce, ale musela sa starať o chorých rodičov. Vyskúšali na mne všetky najmodernejšie prístroje, známe „cétečka“, ktoré vyspelá medicína ponúkala, ale nič nepomáhalo. Nezabrali ani lieky a ja som mala pocit, ako keby ma prevalcoval obrovský kamión. Stratila som záujem o život, prestala som jesť a zvíjala sa v nevysloviteľných bolestiach. Kdesi v hĺbke mojej duše som sama nevedela, čo mi je. Rodina bezradne pozorovala ako sa strácam a ako nepoznávam nielen ich, ale ani samu seba. V hĺbke duše sa ozývala moja túžba po prežitom živote… Stratila som chuť do života a nebolo lieku, čo by ma prinavrátil k rozumu…
Vina, že svojím rozhodnutím som skomplikovala mojim najmilším život, ma skoro zabila.
Naše porekadlo, ktoré hovorí „Kôň má štyri nohy, a predsa sa potkne“, plne platilo aj na mňa. Som narodená v mesiaci august. Som teda levica, priebojná, optimistická, rodený vodca, a tu ho máš. Padla som na samé dno. Stratila som samú seba. Stratila som odvahu a nádej. Stala som sa slzavým údolím. Zašlo to tak ďaleko, že moji najbližší si už nevedeli so mnou rady. Ostali iba lekári, prípadne nemocnica, kde som sa nakoniec aj ocitla.
„Všetky vyšetrenia ukazujú, že všetko je v poriadku. Áno, stratili ste chuť do jedla, priveľmi ste schudli, no ja by som sa rada dozvedela niečo o vašom živote.“ Milo sa mi prihovárala pani doktorka.
Zavolala moju dcéru do ordinácie a presvedčivo jej oznámila, že k odstráneniu mojej duševnej choroby pomôže iba návrat tam, odkiaľ som prišla. Vaša mama prekonáva silnú depresiu. Akékoľvek nádherné prostredie jej ponúknete, radostné a milé spomienky na minulosť, ktoré zažila, jej nikto nevráti. Je typom človeka, ktorý všetko preciťuje a prežíva tak intenzívne, že tu je iba jeden liek. Vrátiť jej to, čo zanechala, aby tú silu a schopnosti, ktorými je obdarovaná, mala príležitosť rozdávať i naďalej a bola si vedomá toho, že to, čo robí, je jej poslanie.
Milujem svoju nesmierne múdru dcéru a tešila som sa na nádherné zlaté roky života v prítomnosti mojich najbližších. No nechtiac som to bola práve ja, ktorá tento nádherný sen rozbila na márne kúsky. Celá rodina, dcéra, vnučka, zať i manžel akoby pri výroku doktorky skameneli. Ťažko bolo počúvať slová, ktoré lekárka vyniesla ako svoj rozsudok.
„Musíte sa rozhodnúť. Nespí, neje, jej prítomnosť je diskutabilná. Všetky vyšetrenia sú negatívne, ale jej myšlienky, jej srdce, jej city sú v nebezpečí. Jediný liek je vrátiť sa na Slovensko… Vrátiť sa do života, ktorý zanechala…
Nikoho tento výrok nepotešil, nikto takéto rozhodnutie nečakal. Dokonca ani ja. Mráz mi prebehol telom pri myšlienke, že moja choroba je príčinou celého nešťastia…
Rodinná rada zasadla k stolu a prichádzala s návrhmi. Čo robiť? Tu sa ozval manžel. „Ale kam teraz pôjdeme? Byt sme predali. Na Slovensku sme vlastne bez domova. Mám však nápad. Napíšme Anke Ghannamovej, tvojej priateľke a riaditeľke „Šance“, kde si robila pre jej obyvateľov besedu. Dokonca i ja som tam bol s tebou na oslave. Pamätáš? Možno nám poradí.“
Na internete našiel jej adresu a opísal našu situáciu. Požiadal ju, či by nám aspoň na určitý čas mohla poskytnúť ubytovanie v jej zariadení, že potrebujeme jej pomoc.
Odpoveď prišla obratom. „Kamilka, príď. Urobím pre teba všetko, čo je v mojich silách…“
Doslova sme bojovali s časom. Zavolali sme rýchlo nášho cestovného agenta Radka. Bol v Turecku na dovolenke. Ale prisľúbil, že pokiaľ ide o let, všetko vybaví k našej spokojnosti. Potrebuje vedieť iba dátum. Na druhý deň ráno nám poslal elektronické letenky na návrat z USA, z Washingtonu D.C. do Viedne. Pre mňa, manžela a dcéru Evku. Vraj náhoda neexistuje?
Pre nás pracovala ako hodinky. Takmer nemožná situácia sa stala skutočnosťou.
Na Slovensku na nás čakal dvojizbový byt v Bratislave a v Ankinej kancelárii, v domove „Šanca“ aj hŕba mojich verných priateliek. Hneď na druhý deň ma zaviezli do Pezinka, aby som navštívila doktorku Elenku Žigovú, ktorá je zhodou okolností špecialistkou pre seniorov. Verte, či neverte, liečba, ktorú mi nasadila, zabrala a doslova som tak ušla hrobárovi z lopaty.
Kamila je veľmi spoločenská. Fotografia je z pekného večera s Norikou Beňačkovou, Evkou Černou a Anno Ghanamovou
Život išiel ďalej. Manžel zomrel a mne sa začalo cnieť za dcérou, vnučkou, zaťom. A tak som už opäť takmer rok v krásnom dome vo Washingtone. Vyrovnaná so všetkým viem, že pri mojich posledných chvíľach budú pri mne moji najbližší! Ale na večnosti chcem byť pri svojom manželovi, vo svojej vlasti a dcéra mi to určite splní!
Kamila Kay Strelková
