Ó, šaty!.. Oblečenie bolo súčasťou mojej pracovnej výbavy a kariérneho zamerania, hovorí Mária Čierna
Lodičky a kostým s blúzkou, či obnosená vetrovka, tričko a tenisky? Šaty do práce: občas fádne, neutrálne, ležérne a málo vyzývavé, inokedy nápadnejšie a elegantné…Počas viac než štyroch desaťročí pracovného pôsobenia som v mojom šatníku vystriedala plejádu rôznych kúskov i štýlov. Oblečenie sa stalo akousi súčasťou stratégie môjho kariérneho rastu a profesijného zamerania.
Hoci som vždy obľubovala skôr elegantné veci- kostým či sukňu s blúzkou a vyššie podpätky, mnohé terénne úlohy zamerané na sociálnu prácu pre ľudí – som riešila skôr v nenápadných „hábkoch“ a bez lodičiek. Pri práci v teréne šlo skôr o to – zabudnúť na seba a počúvať iných.
Radšej ako sivá myška ! alebo : … Ak si v tej blúzičke prisadnete ku mne, kolegynka…
Jemná elegancia v štýle Lady Di, no i úplná sucharina: Šaty do práce som vnímala skôr z praktického hľadiska a ich módny trend nebol pre mňa až tak významný. Rokmi sa však v niektorých exponovaných pracovných situáciách ukázal aj môj vzhľad ako pomerne dôležitý…
V Burundi (2010) som pracovala v rámci misie vo vidieckej nemocnici v Rutovu a pri príprave sirotinca v Condi.
Isteže je v každom zamestnaní dôležitejšie, čo máte čo máte v hlave (alebo v notebooku ), než to, v akom outfite prezentujete vaše návrhy na porade či konferencii.
No niekedy v živote zohrajú svoju rolu nuansy…- nepatrné detaily, na ktorých sa osud zachytí a odrazí ďalej.
Jeden z mojich premnohých šéfov (vo vtedajšej STV) ma raz požiadal prisadnúť si k nemu na pohovku – kým vraj dohodneme môj pracovný výjazd do Damasku, v Sýrii. Šlo o televíznu reportáž- sprevádzanie premiéra, (a nie humanitnú misiu, akých som neskôr v teréne absovovala viacero). Šéf vtedy podotkol, že mám prekrásnu blúzku, milý úsmev a či mám vraj doma platný pas. Koncom 80-tych rokov som to vonkoncom nebrala ako urážku v štýle „Me too“..Jeho záujem skončil pri „ohmataní“ bodkovaného priehľadného materiálu na lakti rukáva a podpísaní cestovného príkazu. Cesta do Sýrie bola potom pre mňa úžasným kultúrno- politickým i cestovateľským zážitkom. Reportáž so spomínaným premiérom mi priniesla niekoľko ďalších príležitostí dostať sa s kamerou i k ďalším politikom. Apropos, v Damasku som si vtedy kúpila elegantné sako (na obr 8, nižšie), v ktorom som na obrazovke žiarila zopár ďalších rokov. Do obchodíku pri mešite som vtedy odbehla v pauze, kým minister hospodárstva rokoval o spolupráci gumárenského priemyslu Matador Púchov so sýrskymi partnermi.
V Muzzfarabáde v Pakistane- misia na pomoc obetiam zemetrasenia, 2006, počas rozhovoru s šesťročnou zdravotne postihnutou Zaheedou
Veru žiaden home office v pyžame či leginách – do terénu teplo a pohodlne
Štýl obliekania som musela celkom zmeniť, a uložiť krajšie vecí do skríň na dlhší čas, keď som z televíznych štúdií prešla na post v medzinárodnej humanitárnej organizácii pre prácu s utečencami (UNHCR). Do terénu som si brávala najmä pevnú obuv a hodne nenápadné, zväčša nohavicové oblečenie, občas pripomínajúce až „military“ štýl. V Burundi, v tom čase jednej z desiatich najchudobnejších krajín sveta, sa ani veľmi nehodilo dať si na seba dačo krajšie: nápadnejšiu blúzku či tričko s anglickým nápisom by tam odo mňa, ako od “bielej- muzungu“ (v ich poňatí bohatej) cudzinky priam vymámili.
Výber oblečenia do práce v teréne podmieňovalo najmä počasie a miestne zvyky.V Iraku sa horúčavy šplhali v lete až k 50- tke a von sa dalo ísť len v ľanovom priedušnom odeve s pokrývkou hlavy. Naopak – v hornatom Pakistane pri úpätí Himaláj som v zime zväčša „vrstvila“ oblečenie a v noci vstávala v stane po ďalšiu deku či prešívanú bundu, v ktorej som si ľahla do spacáku.
Nepamätám sa, že by som v teréne potrebovala ozaj pekné šaty- len raz v Macedónsku pred výjazdom do Kosova usporiadali v úrade, neviem prečo – karneval (dnes by sme asi povedali „team building“-pozn.). Ja som mala byť – podľa pokynov organizátorov- čosi ako jarný kvet.. Kolegovia z miestneho úradu mi z požičovne priniesli podivné ľahučké šaty v bledozeleno- žltých farbách, so sukňou do pol lýtok. Môj vtedajší, ďalší zo šéfov – veľmi prísny právnik tmavej pleti pochádzajúci zo Sudánu- sa vtedy na mňa usmial vari prvý raz a dokonca ma pozval do tanca..
Čaro osobnosti versus džínsy s flanelkou: táto téma mi dnes príde dôležitá
K elegantnejším outfitom som sa neskôr vrátila počas trojročného pôsobenia v Bruseli. Vzhľadom na moje pracovné zaradenie tu bolo treba dodržiavať istý dress code: kostým alebo sako s blúzkou bolo takmer mantrou. No keďže som musela riešiť viaceré náročné úlohy a byť (patrične pripravená) na rôznych mítingoch, žiadne veľké „fintenie“ sa nekonalo. Ba ani behanie po obchodoch ma moc nebavilo, vo voľných chvíľach cez víkend som uprednostila oddych.
Keď sa obzriem späť na štyri desťročia mojej pracovnej kariéry, vravím si: táto téma mi dnes príde celkom dôležitá.
Spomienky na desaťročia v zamestnaní a niekdajšie drobné úspechy si starostlivo uchovávam v srdci, a tiež – občas do nich nazriem prostredníctvom vecí v skrini a odložených kôpok v šatníku… Myslím si, že šaty sú a zostanú – svojím spôsobom- istým pracovným nástrojom. Dokážu zvýrazniť čaro osobnosti a podčiarknuť istý šarm či intelekt. V ružových lodičkách na podpätkoch občas odcupitáte o krôčik ďalej… v jemnej sieti pracovných stratégií a nástrah. Mária Čierna, bývalá žurnalistka a sociálna pracovníčka.
V stanovom tábore v Pakistane, 2006
V severnom Iraku, v meste Erbil, som pracovala pre UNHCR, na snímke s príslušníkom kurdskej armády (2003)
Na konferencii cyperského Predsedníctva EU – 2012
Na slávnostnej recepcii so známym českým kozmonautom Vladimírom Remekom a Annamáriou Katarínou Majerovovu z EK (2011)
Počas pôsobenia na zastupiteľskom úrade v Bruseli (2013)
K záľube v obliekaní som sa po rokoch vrátila na jar r. 2022, keď som prijala pozvanie pani Milky Harmathovej s Donna Rosi vystúpiť na zaujímavej módnej prehliadke 50+( máj 2022)
Text a foto Mária Čierna
