Nikdy, nikdy, nikdy sa nevzdávajte! Cesty božie sú nevyspytateľné.
Keď som si na strednej škole vyberala smer, akým sa chcem ďalej profesijne uberať, jednou z možností bola aj medicína. Moja citlivá povaha však neuniesla predstavu, že by som človeku nevedela pomôcť alebo by mi nebodaj umrel, a tak som od myšlienky stať sa lekárkou nakoniec upustila.
Cesty Božie sú nevyspytateľné. Moju hlboko zakorenenú túžbu pomáhať ľuďom Vesmír nenechal bez povšimnutia. „Medicína“ si ma nakoniec našla sama. Hoci v úplne inej podobe, ako som si dokázala predstaviť.
Ale pekne po poriadku.
Rozhodnutie, kam po gymnáziu, nakoniec padlo na ekonómiu. Po piatich rokoch štúdia účtovníctva a audítorstva na Ekonomickej univerzite v Bratislave som sa vrátila naspäť do rodného mesta a nastúpila do svojho prvého zamestnania na Daňovom úrade v Revúcej. Začínala som ako kontrolórka, neskôr som oddelenie kontroly aj viedla.
V roku 2002 náš úrad navštívili pracovníci z oddelenia vnútornej kontroly, čo spôsobilo zvrat v mojom osobnom i pracovnom živote. Sympatický vedúci kontrolnej skupiny bol dôvodom, pre ktorý som o rok neskôr opustila rodné hniezdo a odsťahovala sa za ním do Banskej Bystrice.
Tu som sa zamestnala na daňovom riaditeľstve ako metodik v odbore medzinárodných daňových vzťahov. Tento post mi umožňoval cestovať v rámci celej Európskej únie. Ministerstvá financií či finančné správy, školenia, študijné pobyty v Česku, Nemecku, Poľsku, Maďarsku, Anglicku, na Cypre. Chodievala som na pravidelné zasadnutia pracovných skupín OECD v Paríži a mala som možnosť nakuknúť aj do „kuchyne“ Európskej komisie v Bruseli.
A ako to nakoniec dopadlo so sympatickým kontrolórom? Nuž, ako v romantickom filme.
Po šiestich mesiacoch ma požiadal o ruku. Pekne po kľačiačky, s kyticou ruží. V jednej z nich bol ukrytý snubný prsteň. O niekoľko mesiacov neskôr bola svadba.
Tu by sa rozprávka mohla skončiť slovami: „A žili šťastne, až kým nepomreli.“
Lenže, v reálnom živote je tých šťastných chvíľ ako šafranu a rozprávka sa dokáže veľmi rýchlo zmeniť na drámu.
Keď sa nám po dvoch rokoch snaženia, za výdatnej asistencie lekárov špecialistov, nakoniec narodila vysnívaná dcérka, boli sme šťastím bez seba. Preto nás veľmi prekvapilo, keď som po niekoľkých mesiacoch ostala opäť tehotná. Tentoraz to mal byť chlapček. Počas tehotenstva mi nedávali spať myšlienky na to, ako zvládnem starostlivosť o dve také maličké deti, keď už aj to jedno mi dávalo poriadne zabrať. Netušila som, aké smiešne boli moje obavy v porovnaní s tým, čo ma ešte len čakalo.
Bol júl a ja som bola v šiestom mesiaci tehotenstva, keď sa mi na chalupe na Horehroní spustil pôrod. Do Banskej Bystrice sme to už nestihli a tak som porodila v malej breznianskej nemocnici, kde na takýto pôrod nemali potrebné vybavenie. Kým prišla záchranka z Bystrice, synčeka udržiavali pri živote len pomocou ambuvaku. Keď ho potom záchranári intubovali, perforovali mu obe pľúcka. Nedostatok kyslíka vážne poškodil mozog, čo sa neskôr podpísalo pod mnohé vážne diagnózy. Napriek ťažkému príchodu na svet a ešte ťažším trom nasledujúcim mesiacom v nemocniciach, sa Mikuláško rozhodol žiť.
Život, ktorý si zvolil, má však od rozprávky veľmi ďaleko. Nekonečné návštevy lekárskych ambulancií, operácie, terapie, rehabilitačné pobyty mimo domova, pribúdajúce diagnózy, ktoré sú nočnou morou každého rodiča.
Keď mi po 4 operáciách očí povedali, že môj syn zrejme nikdy vidieť nebude, som pochopila, že klasická medicína mi už viac nepomôže. A tak som začala hľadať alternatívne metódy a terapie. Nakontaktovala som sa na amerického terapeuta Meira Schneidera, ktorý sa narodil slepý a ktorý si v dospelom veku praktizovaním konkrétnych techník a aktivít zlepšil zrak do takej miery, že splnil podmienky pre získanie vodičského oprávnenia v štáte Kalifornia. Cestovať za ním na druhý koniec sveta s takým malým dieťaťom neprichádzalo do úvahy a tak som zvolila jednoduchšiu cestu. V roku 2010 sme sa stretli na konferencii venovanej prirodzenému zlepšovaniu zraku detí v Anglicku. O rok neskôr som zorganizovala týždňovú návštevu Meira u nás na Slovensku, počas ktorej viedol trojdňový workshop a osobné sedenia s jednotlivými záujemcami.
Na svoje štyridsiate narodeniny som sa rozhodla ísť študovať Batesovu metódu prirodzeného zlepšenia zraku na College of Vision Education v Anglicku. V roku 2013 som štúdium ukončila a v tom istom roku som sa stala členkou medzinárodnej asociácie združujúcej učiteľov Batesovej metódy (Bates Association for Vision Education) https://batesvisioneducation.org/teachers/#international
Vzhľadom na synov zdravotný stav, návrat do pôvodného zamestnania bol nereálny. Potrebovala som časovú flexibilitu kvôli terapiám a rehabilitačným pobytom a tú mi zamestnanie s pevnou pracovnou dobou poskytnúť nemohlo. A tak som sa rozhodla pre živnosť. V roku 2014 som si založila Centrum ProVitalis v Banskej Bystrici, www.provitalis.sk, kde poskytujem služby zrakového vzdelávania pre deti i dospelých. Prednášam na konferenciách doma i v zahraničí. Robím prednášky a semináre pre firmy i verejnosť. Píšem vlastný blog, uverejňujem články na rôznych portáloch a v časopisoch. Účinkovala som v niekoľkých reláciách v rádiu i televízii.
Napísala som tri knihy na tému zraku a možnostiach jeho zlepšenia:
„Lepší zrak prirodzene – praktický sprievodca na ceste za lepším zrakom“ (2017); druhé vydanie (2023),
„Neobyčajný (zá)ZRAK – príbehy z mojej pracovne (2021), ktorá už má aj anglickú verziu
„The Miracle of Sight“ (e-book, 2021)
„Básničky pre zdravé očká“ (2022), ktorá vyšla súčasne aj v českom jazyku pod názvom „Básničky pro zdravá očka“.
Tohto roku som bola nominovaná na Slovenku roka 2023 v kategórii biznis a manažment.
Občas mám pocit, akoby som žila dva paralelné životy. Jeden, tak trochu „celebritný“, nablýskaný – život úspešnej podnikateľky. Ten druhý – život matky ťažko postihnutého dieťaťa, v ktorom si siaham na dno vlastných síl. Bezmocnosť, ktorej som sa kedysi tak desila a ktorá ma odradila od štúdia medicíny, zažívam denne už 15 rokov.
Možno si ma môj syn vybral práve preto, aby ma naučil prijať to, čo nemôžem zmeniť. Aby ma učil pokore, trpezlivosti a bezpodmienečnej láske. Aby ma priviedol naspäť k pôvodnému plánu.
Cesty Božie sú nevyspytateľné.
Moju hlboko zakorenenú túžbu pomáhať ľuďom Vesmír nenechal bez povšimnutia. „Medicína“ si ma nakoniec našla sama. Hoci v úplne inej podobe, ako som si dokázala predstaviť.
Nie som lekárkou, ale moja práca má k medicíne veľmi blízko. Metóda, ktorú učím, dáva ľuďom nádej. Viem, že nedokážem pomôcť každému. Nedokázala som to ani pri vlastnom synovi.
Za tých 10 rokov praxe však Batesova metóda pomohla mnohým ľuďom k lepšiemu videniu. Teším sa z každej jednej pozitívnej spätnej väzby. Utvrdzuje ma v tom, že práca, ktorú robím, má zmysel.
Ak by ste ma chceli podporiť svojím hlasom v ankete Slovenka roka 2023, môžete tak urobiť tu do 20.6.2023:
https://www.slovenkaroka.sk/hlasovanie/
Moje číslo: 2
Text a foto: Daniela Maťuchová
