Nedávno som si prečítala, že byť šťastný chce odvahu. Niečo na tom bude! Bez odvahy by som sa zrejme v šesťdesiatke znova nevydala.
Šťastie nie je len žiarivým okamžikom, ale je stavom mysle, kedy si vážime všetkých drobných radostí a nachádzame krásu v každom okamžiku. A odvaha ? Tá je sprievodcom našej cesty ku šťastiu. Odvaha ma krok za krokom vymanila z pút minulosti a strachov z budúcnosti a ukázala mi cestu, ako žiť v prítomnosti. A práve tú prítomnosť mi pomohol uchopiť muž, ktorého som stretla po rokoch pracovného nasadenia v cudzine a ktorý sa stal mojím manželom.
Žiť prítomný okamžik je umenie a práve to je krôčik ku šťastiu. A to naše spoločné šťastie sme našli v odvahe spojiť naše životy. V septembri to budú 2 roky od svadby, ale máme pocit, že ubehlo more času. Spoločné zážitky, cesty, záľuby a manželova podpora v mojej novej práci, ktorá ma napĺňa, ktorá mi zmenila život a mení životy aj ďalším ľuďom, naše presťahovanie sa z Nemecka na Slovensko, skrátka, žijeme naplno a robíme veci, ktoré mnohí už v našom veku dávno vzdali a ako sa u nás kedysi vravelo „čakajú poštárku s penziou s smrtku“…Mnohí sa ma pýtajú, či sa chcel manžel z rodného Nemecka presťahovať na Slovensko. No, bol to jeho nápad! Ja som chcela ostať v mojom milovanom Kochel a žiť do smrti pri čarovnom jazere Kochelsee.
Ale, raz sa stalo niečo, čo nás oboch oslovilo a rozhodlo. Vo februári, som bola prednášať v Prešove o príčinách chorôb a spôsobe samouzdravenia a keď sme prechádzali cez námestie, ako blesk z jasného neba mi prebleslo hlavou“ Ak na Slovensko, tak do Prešova“! Bolo to tak silné, že sa to nedalo ignorovať a do pár dní sme mali vybratý byt v Solivare, dali v Nemecku výpoveď a do mesiaca sme boli presťahovaní.
Pravda je, že život na Slovensku má tiež svoje výhody a hlavne sme bližšie k vnúčatám a rodine.
Manžel, aj keď nevie po slovensky, hrdinsky absolvoval všetky potrebné úrady. Všetky odhlásenia v Nemecku, prihlásenia na Slovensku, osoby, auto, firma. Trvalo nám tri mesiace plného nasadenia vybaviť všetko potrebné. Zažili sme pritom aj pár kuriozít, ale dnes sa môj muž už hrdí slovenským rodným číslom.
Manžel navštevuje vo svojich 70 tich rokoch súkromnú jazykovú školu a učí sa slovenský jazyk. Normálne si musím zvykať na to, že začína so mnou komunikovať po slovensky, nakoľko nemčina sa mi stala takmer rodným jazykom.
Ako vzali manželove rozvetvené príbuzenstvo jeho odsťahovanie sa z Nemecka ? Budete prekvapení. Gratulovali mu! Tu vidíme, že my Slováci sa často sami podceňujeme. Ten, kto spozná našu kultúru, dedičstvo, korene a históriu a dušu, musí uznať, že sme neprekonateľní ako národ slovanský.
Aj to moje šťastie a odvaha ma viedli k novým uvedomeniam, byť hrdá na svoj pôvod, korene a národnosť.
Na Slovensku sa nám žije rovnako dobre, sme šťastní a spokojní. Robíme to, čo nás baví. Mám zaujímavú prácu, mám čas na záujmy, navštevujem kurz Bella Dance, manžel sa učí slovenčinu a spoznáva ešte viac históriu Slovenska, máme možnosť sa stretnúť s vnúčatami. Musím priznať, že o Slovensku a minulosti vie toho oveľa viac ako ja a pri stretnutí s priateľmi v Nemecku, kde sme boli práve na dovolenke a kde manžel oslávil 70. narodeniny sa dozvedám z jeho rozprávania o histórii Slovenska veľa zaujímavého.
Pri príležitosti pozvania na odpoludňajšie posedenie pri káve, nás naši nemeckí priatelia, vyslúžení profesori teológie poctili slovenskými vlajočkami na čestnom mieste na prestretom stole a živo sa zaujímali o históriu a náš terajší život na Slovensku.
Mojej pozornosti neuniklo, že viaceré významné osoby , s ktorými sme sa v týchto dňoch stretli, sa mi dokonca pri podaní ruky aj mierne uklonili.
Začali sme odvahou, ktorá viedla ku šťastiu. Nebojme sa preto hľadať šťastie na nečakaných miestach a neváhajme riskovať v mene vlastného rozkvetu, šťastie za to stojí.
Odvaha a šťastie sú nerozlučne spojené – tvoria náš osud a formujú našu dušu. Veľa šťastia a odvahy priatelia!
Vaša Jana
