Moje staré mamy boli nesmierne srdečné a ľudské
Finančník, folklorista, filantrop, ale aj partner, otec a starý otec. To všetko je predseda predstavenstva Prvej stavebnej sporiteľne Imrich Béreš. Svoje staré mamy si pamätá ako „nesmierne srdečné a ľudské bytosti, ktoré milovali svojich najbližších, svoje deti a vnúčatá.“ Jeho predkom je Andrej Hlinka, svoje poslanie vidí nielen v bankovníctve, ale aj v pomoci iným, ktorí to potrebujú. Oddychuje najmä pri folklóre a so svojou rodinou.
Rodina ovplyvňuje každého z nás, dáva nám niečo do vienka. Čo vám dala tá vaša?
Prvé roky svojho života som prežil v Černovej pri Ružomberku, kde sa tradície veľmi dodržiavali. Tak ako dedíme gény najmä po rodičoch, tak ja som ich do istej miery zdedil aj po svojom predkovi, Andrejovi Hlinkovi. Som pomerne rázny, energický ako on, neznášam nespravodlivosť ako on a mám silné sociálne cítenie ako on. Veľa svojich vlastností mi dali do vienka aj moji rodičia, najmä po otcovi som toho zdedil pomerne dosť. Faktom však je, že mnohé naše vlastnosti sú síce výsledkom genetiky, ale nie vždy dostaneme šancu naplno ich odkryť. K tomu treba aj šťastie. Ja vďačím za pomerne veľa šťastia v mojom živote, ale stretlo ma aj nešťastie, a pomerne veľké. Hovorím však, že všetko sa deje tak, ako sa má diať. A všetko zlé je aj na niečo dobré.
Keď už sme pri predkoch, aké boli vaše staré mamy? Ako si na ne spomínate?
Moje staré mamy boli obyčajné dedinské ženy bez vyššieho vzdelania. Celý svoj život venovali výchove detí, práci na poli a okolo domu. Boli zrobené, pretože takpovediac od svitu do mrku pracovali, aby rodina mala všetko, čo potrebuje. Na druhej strane si ich však pamätám ako nesmierne srdečné a ľudské bytosti, ktoré milovali svojich najbližších, svoje deti a vnúčatá. A tie im túto lásku vracali. Boli milované celým svojím okolím, pretože všetko voňalo človečinou. Som svojim predkom vďačný za mnohé. Za to, aký som a čím som. A je mi ľúto, že z dnešnej doby a najmä u mladých ľudí sa akoby vytráca prirodzená úcta a vďačnosť voči generácii, bez ktorej by sme sa nestali tým, čím sme.
A aký starý rodič ste teraz vy?
Rozmaznávajúci… Vnuk mojej partnerky sa stal jednoznačne aj mojim vnukom. Snažím sa mu venovať, tráviť s ním čas. Veľmi radi spolu chodíme na chalupu. Deti potrebujú výbeh, potrebujú prírodu, potrebujú sa vyblázniť. A on vie, že starí rodičia k nemu nebudú až takí prísni ako rodičia. Nechcem povedať, že to využíva, ale trochu aj áno .
Tradície, zvyky, obyčaje – to všetko patrí aj k vašej láske, k folklóru. Venujete sa mu už dlhé roky. Ako ste sa k nemu vôbec dostali?
Chytilo ma to ešte v Černovej, kde som v kultúrnom dome ako 6-ročný videl tancovať na besiedke chlapcov odzemok. A to bol impulz pre vznik lásky k folklóru. Takmer vôbec som v mladosti nepočúval populárne piesne a nechodil na diskotéky. Skôr to boli ľudovky. Intenzívne som k folklóru pričuchol na Vysokej škole múzických umení, kde som študoval choreografiu. S láskou tiež spomínam na svoje pôsobenie v Lúčnici, kde som sa veľa naučil od barda slovenského folklóru, profesora Nosáľa. Pracoval som aj ako choreograf Československého štátneho súboru piesní a tancov v Prahe. Ten už dnes neexistuje, ale láska k tancu a folklóru mi zostala dodnes. Už sa ním však neživím, považujem to iba za svoj koníček a relax. Vo voľnom čase som choreografom a pedagógom folklórneho súboru Lipa (bývalý Dimitrovec).
Štúdium choreografie ste nedokončili, ale štúdium ekonómie áno. „Nebijú“ sa tieto dva smery?
Trochu áno, ale trvali na tom moji rodičia, a myslím si, že mali pravdu. Ekonómia pre mňa nebola vysnívaný študijný odbor, ale rodičia boli pragmatici. Jednoznačne zavelili, najskôr si urob poriadnu školu a potom si rob, čo chceš. Počúval som ich, preto som pred choreografiou ešte študoval Vysokú školu ekonomickú. Ale lásku k folklóru, ľudovým tradíciám to nijako neovplyvnilo.
Ekonómii, bankovníctvu sa venujete dodnes. Už 15 rokov ste predsedom predstavenstva najväčšej stavebnej sporiteľne na Slovensku. Popri tejto práci však venujete pomerne veľa času a úsilia filantropii a pomoci…
Snažím sa robiť iba veci, pri ktorých som si istý, že majú zmysel. Na začiatku všetkého je niekto, kto má dobrý nápad, alebo niekto, kto potrebuje pomôcť. Snažím sa pomáhať tam, kde je to treba. Či už v rámci firmy, ktorú reprezentujem alebo aj v súkromí. Nejde iba o charitatívne projekty, aj keď, samozrejme, tie vyhrávajú. Snažím sa prispieť svojou trochou aj v oblasti športu či umenia. Prvá stavebná sporiteľňa je dlhodobým partnerom Slovenského paralympijského výboru, podporujeme Hodinu deťom, ale z vlastných aktivít musím určite spomenúť vybudovanie dreveného kostolíka v rusínskej obci Habura. Je toho naozaj veľa. Jedným dychom však musím dodať, že nadchnúť sa pre niečo je jedna vec, ale dotiahnuť to do konca je často náročné. Som však rád, že v mnohých prípadoch sa to podarilo a pomoc padla na úrodnú pôdu.
Dlhé roky reprezentujete stavebné sporenie, pôsobíte vo finančnom sektore. V akej finančnej kondícii sú Slováci a ako hodnotíte našu životnú úroveň?
Životná úroveň sa vyvíja ruka v ruke s ekonomickou situáciou krajiny. Na jednej strane sú dobré ekonomické výsledky, ale smutné je, že niektoré regióny sú stále v podstate hladovými dolinami. Vyľudňujú sa, mladí odchádzajú a zostávajú iba tí starší. V mnohých z týchto regiónov chýba infraštruktúra. Jediné riešenie je vytvoriť podmienky, aby sa tam mladí ľudia vrátili. Podarí sa to len vybudovaním ciest, otvorením nových firiem a samozrejme aj zvýšením platov. Pokým sa v tomto nepohneme, ľudia tam nebudú chcieť pracovať. Radšej sa zoberú do zahraničia alebo do Bratislavy.
Ani finančná situácia seniorov nie je jednoduchá. Dôchodky sú pomerne nízke, často žijú takpovediac z ruky do úst. A ich bývanie je zastaralé, často potrebujú rekonštruovať. Keďže pôsobíte v bankovom sektore, nemôžeme sa neopýtať, či vôbec seniori majú možnosť zafinancovať modernizáciu ich bývania?
Určite to ide. Aj stavebné sporenie, ktoré reprezentujem, túto možnosť poskytuje. Je to v podstate jediný systém, ktorý dá aj ľuďom nad 55 rokov úver. Netreba to, samozrejme, preháňať. Ale seniori sú v podstate veľmi stabilní a disciplinovaní úveroví klienti. Majú jednoznačne najstabilnejší príjem. A stavebné sporenie im umožňuje zobrať si úver na rekonštrukciu ich staršieho bytu alebo domu. Platí však, že tento úver musí byť splatený do 78 roku veku.
