Najčítanejšie Predstavujeme vám 

Môj recept na šťastie platí aj v Oriente. Toto nevymyslíte, to sa musí len stať!

Rozprávanie Ľubici Surkošovej – manželky prvého slovenského veľvyslanca Európskej únie pre Ligu arabských štátov. Veľa cestuje – 4 roky v New Yorku, potom v Bejrute a v Jordánsku. Už sa teší na pokojný dôchodok. Teraz žije v Káhire a toto sa jej stalo.

V káhirskej  rezidencii som si balila  veci na  cestu do Alexandrie. Starostlivo som si vyberala šaty  tak, aby mi nič nechýbalo, ale zároveň,  aby kufor nepraskal vo švíkoch. Celý život cestujem a to ma naučilo byť praktickou. Náladu som mala  výbornú. Pospevovala som si melódiu z koncertu Omara Kamala pod pyramídami z predchádzajúceho večera, ktorého súčasťou bola aj nádherná farebná laserová showka,  aká sa  dá vytvoriť iba nad  siluetami týchto magických stavieb.

Kamenná sfinga sa sfarbovala raz do zelena, tyrkysova, alebo aj do fialova. Stovky mobilov  ostošesť fotili obrazy rozžiarených pyramíd, najväčšej pýchy Egypta. Po koncerte  pod holým nebom sa podávala slávnostná  večera  pre 2 500 hostí. Bola skvelou ukážkou  elegantného  servírovania pre masu ľudí. Aj keď som sa zúčastnila na množstve podobných slávnostných podujatí, takúto mega gala večeru som ešte nezažila. Menu bolo kompletné, prestieranie originálne v čiernych farbách a jedlo z medzinárodnej a egyptskej kuchyne veľmi chutné.

Stovky organizovane riadených čašníkov  takmer súčasne dokázali obslúžiť to množstvo  hostí. Obdivuhodné! Moje  spomienkovanie som prerušovala dívaním  sa do šatníka, čo ešte nezabudnúť  hodiť do kufra.

Nad našou  rezidenciou na ostrove Zamalek, ležiacom uprostred Nílu, už poriadne vysoko pripekalo slniečko a z neďalekej mešity sa ozývali výzvy k modlitbám. Bol to najtypickejší obraz káhirského každodenného koloritu.  Stačilo urobiť posledné úpravy, mrknutie do zrkadla, vlasy, rúž a ešte  si  dolakovať  nechty na nohách. Zdvihla som ľavú nohu až na umývadlo  a jednou rukou som vybrala  štetec z laku a priložila k  nohe. Tento akrobatický  úkon ma katastroficky zradil. Stratila som rovnováhu, celé telo sa mi rozkymácalo a zletela som  na bielu mramorovú podlahu. Dopad bol taký silný, že  som v prvom momente  myslela, že mám dolámané  všetky končatiny aj s otrasom mozgu. Som vôbec živá ? V tom momente ma už zbieral zo zeme môj manžel, ktorého privolali do kúpeľne moje zúfalé výkriky.  ” Ježíííííííš…“vrieskala som ako zmyslov zbavená. Bolesť sa stupňovala závratnou rýchlosťou a sústreďovala sa do ľavej  ruky. Nepoľavovala ani náhodou, naopak, stále gradovala . Vedela som, že sa už nikam nejde, Alexandria sa ruší  a bez doktora sa to nezaobíde. Nemala som síce  chuť ísť do žiadnej káhirskej  nemocnice, ale nemala som na výber. U arabského doktora  som bola iba raz v Bejrúte, keď som skolabovala po gala večery pre diplomatov vo Phoenicii, kde mali zapnuté chladenie tak silno, že namiesto vychladeného šampanského som si objednávala  jeden horúci  čaj  za druhým a na WC som si chodila ohrievať chrbát pod sušič na ruky, ako v scénke Mr. Beana. V bejrútskej nemocnici , kde ma priviezli v polohe ležmo si  najskôr mysleli, že ide o infarkt, ale  vysvetlila som im, že  kolapsový stav mám z premrznutia  v ich najluxusnejšom hoteli. No káhirské zranenie  bola iná káva. Taká poriadne silná, pravá arabská.

Na urgentnom príjme v Dar Al Foud Hospital mi okamžite urobili röntgen,  CT ruky, neviem prečo som si vtedy spomenula na to  predražené piešťanské cétečko , dali mi  lieky proti bolesti a čakala som zúfalo  na výsledok. „Kiež by to bolo iba udreté.“Bože daj Alahu nech je to iba uderetá ruka!” Arabský ortopéd špecialista, v sprievode s filipínskymi asistentami mi prišiel oznámiť nález: „Žiaľ je to fraktúra.“Oblial ma pot.“ Škaredá, trieštivá zlomenina zápästia.“ Odpadávala som. „Musíme vás operovať.“ „Prosíííííííím?” Nikdy som nebola operovaná, nikdy som nemala nič zlomené. Ani náhodou! Tu v Káhire? Nieeeeee….!“  Začala som rebelovať. Pozerala som sa na vlastného muža a čakala, že  povie niečo spásonosné. Ale nič. “Môžeme vás operovať ešte dnes.“ No super skvelá správa! Vedela som, že toto je presne to, čomu sa hovorí smola, ale strašná  a čo znamená, keď vás opúšťa  šťastie a pred nosom odlieta za hory a doly . Zúfalo ho voláte späť, ale už ho niet. Bola som rozhodnutá, že operovať sa nedám a keď tak, iba na Slovensku doma. Medzitým môj muž nezaháľal. Poslal snímky a scany do Bruselu, tam  sme teraz poistení,  ale  aj do Bratislavy na konzultácie s inými lekármi špecialistami. Výsledok bol jednoznačný. Operácia je nevyhnutná. Zbesilo som telefonovala a radila sa s kamoškami lekárkami na Slovensku. Jedna z nich,  ktorej najviac dôverujem a je aj expertkou a poradkyňou na Ministerstve zdravotníctva mi povedala, že u nás ani také snímky  nerobia, a druhá mi povedala, že infekciu môžem dostať hocikde, aj v našej  nemocnici, dokonca ešte skôr. „ Bože, tak slovenskí doktori mi odporúčajú operáciu v Káhire ? No to je fakt super!“ Už viem, čo je to byť zatlačený do kúta! Presne tak som sa cítila a začala som podpisovať  papiere o súhlase  s operáciou. Nasledovali  odbery krvi. Odpovede na otázky. Nemám diabetes, ani  vysoký tlak. Neužívam žiadne  lieky. Nemám alergiu. Operovali ma ešte v tú istú noc. Tri hodiny. Infekciu, ktorej som sa tak bála som nedostala.  Keď ma viezli na operačku, moja pocitová teplota bola snáď mínus 20 stupňov. To by určite zabilo každého streptokoka. Arabi milujú chladenie na plné obrátky. Aj preto sa ich toľko lieči v Piešťanoch na reumu. Keď som na sále uvidela tú kompletne mužskú zostavu v modrých plášťoch a rúškách na tvári, tak som sa v duchu  lúčila so svetom. Nebola tam ani jedna žena, ani len jediná  inštrumentárka. Vymieňala som si pohľady s asi 6 timi pármi tých najtmavších a najčernejších očí.  Skrotla som na baránka.  Keď pristúpil ku mne chirurg Ayman Mansour, ktorý ma mal operovať,  zmohla  som sa iba na chabý  a ustráchaný úsmev so slovami, dôverujem vám. „ Nebojte sa bude to OK,  inšaalla “ a už som pod silou narkózy upadla do spánku. Na moje veľké prekvapenie operáciu som prežila. Aj  som  sa prebudila, aj  ruka bola  dobre odoperovaná. Nasledovali dni a týždne života so sádrou a kontroly u doktora Aymana. Práve  teraz som sa vrátila od mora zo Sharmu na Sinai, aby som si tam  dorehabilitovala  ruku.

 

Vraj plávanie je najlepšie čo môže byť. Odporúčali mi to všetci. Tak som tam  plávala do úmoru od rána do večera.

Na tamojšom letisku som si opäť spomenula na operačnú sálu.  Kvôli bezpečnostným opatreniam v Sharme je na jednom  metri štvorcovom asi 25 bezpečnostných pracovníkov . Pád ruského lietadla je v čerstvej pamäti a turistický skvost  Sharm na Sinai si Egypťania chránia ako oko v hlave.  Keď sa na vás pozerá naraz toľko párov tmavých očí, dostávam sa do režimu  skrotnutého baránka. Aj napriek tej mojej spupnej  povahe.   Viem však  ako ich prísne tváre  odzbrojiť. Keď som sa dostala s mojim mužom  ako mladým diplomatom  na Blízky  východ  poprvýkrát  stačil mi  milý úsmev. Teraz k nemu pridávam  srdečný pozdrav „Salám alejkum.., šukran gazilan..môjmu  prízvuku neodolajú a musia sa usmiať aj keby nechceli.

Bez úsmevu a používania najzákladnejšiíh  slovíčok v arabčine si tu  život neviem predstaviť. Sympatie miestnych sú tým zaručené. Viem aj prvé slová z koránu, La illáh illalláh…..  Mimochodom práve ten úsmev je mojim osvedčeným receptom na šťastie….ale nielen na Blízkom Východe. Rehabilitácia mojej ruky bola úspešná a pôsobila blahodárne.  Nehovoriac o tom, že Red See v Sharme  je najkrajšie more v akom som sa doteraz  ponárala. Má podobu bazéna s umelými vlnami, v ktorom vidíte vďaka  kryšťalovo čistej vode až na samotné dno. Je celé  posiate nádhernými farebnými korálmi , ktoré okupujú ešte pestrofarebnejšie ryby a rybičky.  Bodkové,  pásikové, ružové či modré. Keď si zašnorchľujete a ponoríte sa pod hladinu uvidíte takú podmorskú nádheru, že sa vám už  nechce  z morských vĺn vôbec  vynoriť….

Ľubica Surkošová

 

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články