Môj recept na šťastie platí aj v Oriente. Toto nevymyslíte, to sa musí len stať!
Rozprávanie Ľubici Surkošovej – manželky prvého slovenského veľvyslanca Európskej únie pre Ligu arabských štátov. Veľa cestuje – 4 roky v New Yorku, potom v Bejrute a v Jordánsku. Už sa teší na pokojný dôchodok. Teraz žije v Káhire a toto sa jej stalo.
V káhirskej rezidencii som si balila veci na cestu do Alexandrie. Starostlivo som si vyberala šaty tak, aby mi nič nechýbalo, ale zároveň, aby kufor nepraskal vo švíkoch. Celý život cestujem a to ma naučilo byť praktickou. Náladu som mala výbornú. Pospevovala som si melódiu z koncertu Omara Kamala pod pyramídami z predchádzajúceho večera, ktorého súčasťou bola aj nádherná farebná laserová showka, aká sa dá vytvoriť iba nad siluetami týchto magických stavieb.
Kamenná sfinga sa sfarbovala raz do zelena, tyrkysova, alebo aj do fialova. Stovky mobilov ostošesť fotili obrazy rozžiarených pyramíd, najväčšej pýchy Egypta. Po koncerte pod holým nebom sa podávala slávnostná večera pre 2 500 hostí. Bola skvelou ukážkou elegantného servírovania pre masu ľudí. Aj keď som sa zúčastnila na množstve podobných slávnostných podujatí, takúto mega gala večeru som ešte nezažila. Menu bolo kompletné, prestieranie originálne v čiernych farbách a jedlo z medzinárodnej a egyptskej kuchyne veľmi chutné.
Stovky organizovane riadených čašníkov takmer súčasne dokázali obslúžiť to množstvo hostí. Obdivuhodné! Moje spomienkovanie som prerušovala dívaním sa do šatníka, čo ešte nezabudnúť hodiť do kufra.
Nad našou rezidenciou na ostrove Zamalek, ležiacom uprostred Nílu, už poriadne vysoko pripekalo slniečko a z neďalekej mešity sa ozývali výzvy k modlitbám. Bol to najtypickejší obraz káhirského každodenného koloritu. Stačilo urobiť posledné úpravy, mrknutie do zrkadla, vlasy, rúž a ešte si dolakovať nechty na nohách. Zdvihla som ľavú nohu až na umývadlo a jednou rukou som vybrala štetec z laku a priložila k nohe. Tento akrobatický úkon ma katastroficky zradil. Stratila som rovnováhu, celé telo sa mi rozkymácalo a zletela som na bielu mramorovú podlahu. Dopad bol taký silný, že som v prvom momente myslela, že mám dolámané všetky končatiny aj s otrasom mozgu. Som vôbec živá ? V tom momente ma už zbieral zo zeme môj manžel, ktorého privolali do kúpeľne moje zúfalé výkriky. “ Ježíííííííš…“vrieskala som ako zmyslov zbavená. Bolesť sa stupňovala závratnou rýchlosťou a sústreďovala sa do ľavej ruky. Nepoľavovala ani náhodou, naopak, stále gradovala . Vedela som, že sa už nikam nejde, Alexandria sa ruší a bez doktora sa to nezaobíde. Nemala som síce chuť ísť do žiadnej káhirskej nemocnice, ale nemala som na výber. U arabského doktora som bola iba raz v Bejrúte, keď som skolabovala po gala večery pre diplomatov vo Phoenicii, kde mali zapnuté chladenie tak silno, že namiesto vychladeného šampanského som si objednávala jeden horúci čaj za druhým a na WC som si chodila ohrievať chrbát pod sušič na ruky, ako v scénke Mr. Beana. V bejrútskej nemocnici , kde ma priviezli v polohe ležmo si najskôr mysleli, že ide o infarkt, ale vysvetlila som im, že kolapsový stav mám z premrznutia v ich najluxusnejšom hoteli. No káhirské zranenie bola iná káva. Taká poriadne silná, pravá arabská.
Na urgentnom príjme v Dar Al Foud Hospital mi okamžite urobili röntgen, CT ruky, neviem prečo som si vtedy spomenula na to predražené piešťanské cétečko , dali mi lieky proti bolesti a čakala som zúfalo na výsledok. „Kiež by to bolo iba udreté.“Bože daj Alahu nech je to iba uderetá ruka!“ Arabský ortopéd špecialista, v sprievode s filipínskymi asistentami mi prišiel oznámiť nález: „Žiaľ je to fraktúra.“Oblial ma pot.“ Škaredá, trieštivá zlomenina zápästia.“ Odpadávala som. „Musíme vás operovať.“ „Prosíííííííím?“ Nikdy som nebola operovaná, nikdy som nemala nič zlomené. Ani náhodou! Tu v Káhire? Nieeeeee….!“ Začala som rebelovať. Pozerala som sa na vlastného muža a čakala, že povie niečo spásonosné. Ale nič. “Môžeme vás operovať ešte dnes.“ No super skvelá správa! Vedela som, že toto je presne to, čomu sa hovorí smola, ale strašná a čo znamená, keď vás opúšťa šťastie a pred nosom odlieta za hory a doly . Zúfalo ho voláte späť, ale už ho niet. Bola som rozhodnutá, že operovať sa nedám a keď tak, iba na Slovensku doma. Medzitým môj muž nezaháľal. Poslal snímky a scany do Bruselu, tam sme teraz poistení, ale aj do Bratislavy na konzultácie s inými lekármi špecialistami. Výsledok bol jednoznačný. Operácia je nevyhnutná. Zbesilo som telefonovala a radila sa s kamoškami lekárkami na Slovensku. Jedna z nich, ktorej najviac dôverujem a je aj expertkou a poradkyňou na Ministerstve zdravotníctva mi povedala, že u nás ani také snímky nerobia, a druhá mi povedala, že infekciu môžem dostať hocikde, aj v našej nemocnici, dokonca ešte skôr. „ Bože, tak slovenskí doktori mi odporúčajú operáciu v Káhire ? No to je fakt super!“ Už viem, čo je to byť zatlačený do kúta! Presne tak som sa cítila a začala som podpisovať papiere o súhlase s operáciou. Nasledovali odbery krvi. Odpovede na otázky. Nemám diabetes, ani vysoký tlak. Neužívam žiadne lieky. Nemám alergiu. Operovali ma ešte v tú istú noc. Tri hodiny. Infekciu, ktorej som sa tak bála som nedostala. Keď ma viezli na operačku, moja pocitová teplota bola snáď mínus 20 stupňov. To by určite zabilo každého streptokoka. Arabi milujú chladenie na plné obrátky. Aj preto sa ich toľko lieči v Piešťanoch na reumu. Keď som na sále uvidela tú kompletne mužskú zostavu v modrých plášťoch a rúškách na tvári, tak som sa v duchu lúčila so svetom. Nebola tam ani jedna žena, ani len jediná inštrumentárka. Vymieňala som si pohľady s asi 6 timi pármi tých najtmavších a najčernejších očí. Skrotla som na baránka. Keď pristúpil ku mne chirurg Ayman Mansour, ktorý ma mal operovať, zmohla som sa iba na chabý a ustráchaný úsmev so slovami, dôverujem vám. „ Nebojte sa bude to OK, inšaalla “ a už som pod silou narkózy upadla do spánku. Na moje veľké prekvapenie operáciu som prežila. Aj som sa prebudila, aj ruka bola dobre odoperovaná. Nasledovali dni a týždne života so sádrou a kontroly u doktora Aymana. Práve teraz som sa vrátila od mora zo Sharmu na Sinai, aby som si tam dorehabilitovala ruku.
Vraj plávanie je najlepšie čo môže byť. Odporúčali mi to všetci. Tak som tam plávala do úmoru od rána do večera.
Na tamojšom letisku som si opäť spomenula na operačnú sálu. Kvôli bezpečnostným opatreniam v Sharme je na jednom metri štvorcovom asi 25 bezpečnostných pracovníkov . Pád ruského lietadla je v čerstvej pamäti a turistický skvost Sharm na Sinai si Egypťania chránia ako oko v hlave. Keď sa na vás pozerá naraz toľko párov tmavých očí, dostávam sa do režimu skrotnutého baránka. Aj napriek tej mojej spupnej povahe. Viem však ako ich prísne tváre odzbrojiť. Keď som sa dostala s mojim mužom ako mladým diplomatom na Blízky východ poprvýkrát stačil mi milý úsmev. Teraz k nemu pridávam srdečný pozdrav „Salám alejkum.., šukran gazilan..môjmu prízvuku neodolajú a musia sa usmiať aj keby nechceli.
Bez úsmevu a používania najzákladnejšiíh slovíčok v arabčine si tu život neviem predstaviť. Sympatie miestnych sú tým zaručené. Viem aj prvé slová z koránu, La illáh illalláh….. Mimochodom práve ten úsmev je mojim osvedčeným receptom na šťastie….ale nielen na Blízkom Východe. Rehabilitácia mojej ruky bola úspešná a pôsobila blahodárne. Nehovoriac o tom, že Red See v Sharme je najkrajšie more v akom som sa doteraz ponárala. Má podobu bazéna s umelými vlnami, v ktorom vidíte vďaka kryšťalovo čistej vode až na samotné dno. Je celé posiate nádhernými farebnými korálmi , ktoré okupujú ešte pestrofarebnejšie ryby a rybičky. Bodkové, pásikové, ružové či modré. Keď si zašnorchľujete a ponoríte sa pod hladinu uvidíte takú podmorskú nádheru, že sa vám už nechce z morských vĺn vôbec vynoriť….
Ľubica Surkošová
