Máme 50 + a sme neuveriteľne bohaté!
Vyrastali sme v čase, keď podanie ruky bol záväzný sľub, keď sa ľudia schádzali bez mobilov a pri stoloch sa rozprávali. Keď bol telefón doma vzácnosť a telefónna búdka na rohu stále plná. Učili sme sa šiť a pliesť, pretože sme chceli byť krásne a časopis Burda, alebo katalógy Otto a Neckermann sa ochraňovali skoro s posvätnou úctou. Naše prvé lásky a sklamania sa niesli v duchu disco, vieme čo boli veksláci a ako nádherne to voňalo v Tuzexe. Zažili sme sľub iskričiek, pioniersku šatku, prvomájové sprievody, chmeľové aj zemiakové brigády, učili sa žiť v socializme, nádherne mladé sme prežili revolúciu, a potom sme sa zas učili a učíme žiť v dnešnej dobe. Máme za sebou pozorovania Halleyovej kométy aj rok 2000. Posledných 20-30 rokov sú väčšinou v hmle. Deti, rodina, práca, práca, rodina, deti. Krásna, mladá dievčina, tá zo včerajška, je zrazu preč. Kam sa vlastne podela? A kedy to vôbec stihla? Ako to, že sme si to vôbec nevšimli? Deti odchádzajú a my sa vraciame. Vraciame sa späť k sebe a k spomienkam. Máme už vrásky, tiež nám šedivejú vlasy a vieme toho už viac ako dosť o šťastí i bolesti, aj o slzách a smiechu. Veľa z nás je už babičkami. Zvláštnymi, krásnymi, múdrymi babičkami, ktoré na to vlastne vôbec nevyzerajú a z fleku vám na mieste zatancujú Lambadu. Sme stále pekné, krásu vidíme v očiach niekoho iného milého, našich detí a vnúčatiek.
Mária Nosková
Foto Depositphotos.com
