„Mám poslanie, na ktoré som pyšná. Ľúbiť svoju rodinu a utužovať rodinné vzťahy,“ hovorí Marta Dvorská.
Manželia Dvorskí žijú v Ríme už vyše 4 roky. Peter Dvorský je riaditeľ Slovenského inštitútu na Veľvyslanectve Slovenskej republiky. Ako sa im tam žije? Požiadala som o rozhovor pani Martu. Keď sa dozvedela, že to bude do SUPERBABIEK, veľmi ochotne súhlasila. Veď aj ona je už babka.
Ako ste si v Ríme zvykli?
Ľahko. Tým, že manžel v Taliansku často spieval, sme tu boli skoro ako doma. Navyše jeho práca je zaujímavá a pestrá, veľmi ho baví. Vystriedalo sa tu veľa vynikajúcich slovenských umelcov a Talianski hostia sa vždy veľmi tešia na hudobnú časť večera.
On má svoju prácu a čo robíš celé dni ty? (S Martou si tykáme lebo sme sa narodili skoro v ten istý aprílový deň, v tom istom roku a poznáme sa už veľmi dlho.)
Bývame pri veľvyslanectve, takže manžel chodí domov na obedy a ja sa starám o všetky práce, ktoré prináležia žene v domácnosti. Rím je krásny v každom ročnom období a je tu vždy čo pozerať. Výhodou je skoro stále dobré počasie, ktoré je pre náš vek veľmi priaznivé. Máme blízko more, takže dcéry a vnuk radi chodia v letnom období k nám na návštevu.
Aká si babička?
Máme len jedného vnuka Martinka. V lete mal jedenásť rokov. Veľmi som sa tešila, keď sa narodil, lebo vek som už na babičku dávno mala. Dcéra bola dvakrát vydatá a Martinko zostane pre mňa jedináčik. Je mi ľúto, že som jeho detské roky minula a teraz sa stáva z neho mládenec. Máme sa radi a teším sa, že za nami do Ríma chodí veľmi rád. Ale aj keď sme doma v Bratislave, jeho prvá cesta zo školy vedie k nám. Je trochu introvert, tak sa snažím čo najviac sa s ním rozprávať. Je ku mne úprimný a otvorený.
Má po dedovi rád hudbu?
Aj keď my nie sme doma, tak dcéra ho berie často do divadla a na koncerty. Teším sa, že žijú hudbou. A aj s vážnou. Pekne kreslí, chodí na výtvarnú a snažíme sa mu vštepovať lásku k čítaniu, aj keď počas školského roka na to veľmi nemá čas. My sme mali doma vždy psíka, preto sa teším, že má jazvečíka Matildu. Jeho najnovšia vášeň je stolný tenis. Dostáva sa do veku, keď už nie je dieťaťom a často odvráva a presadzuje si svoj názor. Aj keď ho veľmi ľúbim a rada ho rozmaznávam, držím sa zásad a názorov mojej dcéry, aby som ich vzťah nenarušila.
Ty si vychýrená kuchárka, ale dnešné mamičky našu kuchyňu veľmi neuznávajú…
Ony nie, ale môj vnuk má veľmi rád moje jedlá a vždy keď prídem sa dohodneme, čo budem variť. Samozrejme to, čo má najradšej, napríklad kurací perkelt, s mojimi haluškami, vysmážaný karfiol, fašírku a palacinky. Vychádzam mu v tomto v ústrety, chcem, aby mal na mňa dobré spomienky, ako majú moje dcéry na svojich starých rodičov. Dúfam, ,že keď sa vrátime, náš vzťah sa ešte viac upevní a chcela by som ho zažiť, ako dorastá do dospelosti a ako sa bude jeho život ďalej vyvíjať. Máme spolu pekné zážitky, lebo keď je v Ríme, tak sa snažíme poukazovať mu všetky krásy tohto mesta. Ale prejavil veľký záujem aj o Florenciu a Miláno a jeho túžbe sa nedalo odolať a urobili sme si výlety do týchto atraktívnych miest. V Miláne sme mu ukázali La Scalu, kde dedko často spieval. Nazreli sme aj do čarovného hľadiska a pozreli sme si múzeum najslávnejšej opery na svete. Za Dómom je reštaurácia, kde chodili operní fanúšikovia a hviezdy večerať. Na stenách jej interiéru sú desiatky a stovky fotografií významných osobností, hercov, spevákov, dirigentov a je tam aj manželova fotka ešte z mladších čias. Martinkovi v tejto reštaurácii veľmi chutilo a bol pyšný na svojho deda Petra. Ako každý chlapec v jeho veku obľubuje futbal. Zažil priamu atmosféru svetového futbalu na štadiónoch v Miláne a v Ríme a to ešte viac umocnilo jeho pekné spomienky na Taliansko.
Koľko rokov ste už s Petrom manželia?
Neuveriteľných 42 rokov. Keď som bola mladá, bola som omnoho tvrdohlavejšia (veď som baran), ale s pribúdajúcim vekom som tolerantnejšia k manželovi a aj k dcéram. S manželom sa už nehádame, vážime si každú spoločnú chvíľu a ako povedal Peter: „Na reparát už nemáme čas!“ Trávime veľa spoločného času sami vo dvojici, čo náš manželský vzťah ešte viac utužuje. Máme dostatok času na seba a talianske zážitky. Rím nás nabíjajú energiou.
Radia sa s vami vaše dcéry?
Ony majú svoj život, sú dospelé. Keď potrebujú radu, tak sme vždy pripravení pomôcť. Sú obdivuhodné, pretože sú odkázané (bez partnerov) samé na seba. Ale sú šikovné a dobré. Ako rodina sme jeden pekný zväzok. Sme otvorení voči sebe a máme jeden o druhého strach. Dcéry boli často bez nás, tak sa naučili byť samostatné a silné. Vždy sa tešíme, keď sa zídeme. Prajem si len, aby sme boli zdraví a nech si ešte pár rokov užijeme spoločný čas. Byť matkou a babkou je radosť. Mám poslanie, na ktoré som pyšná. Ľúbiť rodinu a utužovať rodinné vzťahy. Svoju rodinu ľúbim z celého srdca!
Za rozhovor ďakuje Libuša Sabová
