Najčítanejšie Rozhovory 

Len tak o živote s Andreou Bugošovou

S Andreou Bugošovou, až som sa toho čísla zľakla, sa poznám 40 rokov. Vždy milá, usmiata, dobre naladená bývalá kolegyňa z televízneho spravodajstva. Viem, že ju máte stále radi a tak som ju požiadala, aby vám niečo porozprávala o svojom živote.

Začneme detstvom, aké bolo to tvoje Andrejka?

Hovorí sa, že dieťa si veľa toho z detstva nepamätá, keď ho má harmonické a plné lásky. Rodičia tu boli vždy pre nás, či to boli výlety, šport, kultúra, všade nás brávali aj so sestrou so sebou po Slovensku. Do zahraničia sme nechodili. Nemali sme auto, zato sme radi cestovali vlakom. Zážitky z výletov si dokonale uvedomujem až v tomto veku. Bolo to úžasné, veľa sme si užili a poznali. Až teraz to vieme úplne oceniť, čo nám naši dali. Neboli to zahraničné drahé dovolenky, na tie nebolo, ale spolupatričnosť, láska a porozumenie. Dnešní rodičia sa naháňajú a veľakrát  nemajú čas na svoje deti. To sme my so sestrou nikdy nezažili. U nás to bola aj stará mama, ktorá bola stále “po ruke”. Pozorná, uznanlivá, chápajúca, vždy si všetko vypočula, mala na nás čas, bola výborná kuchárka.

To, že budeš niekedy pracovať so svojim hlasom predurčovalo hádam aj tvoje rodinné zázemie, že?

Mamina pracovala v československom rozhlase a ako deti sme tam často chodievali. Atmosféra mi učarovala, ale nevenovala som tomu mimoriadnu pozornosť. Až keď som mala 21 rokov, prihlásila som sa na konkurz (vraj hlasové predpoklady som mala, tak prečo to neskúsiť). Po niekoľkých kolách ma prijali na skúšobnú lehotu, dostala som ako “učiteľa” staršieho kolegu, okrem toho sme každý týždeň absolvovali hlasovú prípravu u profesora Jozefa Mistríka, u pani Frešovej a Cieľovej. Postupne som dostala príležitosť čítať správy v noci, to bol priestor pre začínajúcich hlásateľov. Bola to výborná škola. Dostávali sme profesionálnu spätnú väzbu. Hneď sme sa dozvedeli, čo sa nám podarilo a čo nie. Nešetrili nás! O to viac sme sa snažili, aby sme im dokázali, že sa správne rozhodli a vybrali práve nás.

Potom si prišla do Slovenskej televízie a ja ťa dodnes vidím, ako v prestávkach medzi vysielaniami štrikuješ. Ešte stále ťa to baví?

“Štrikovanie” si dobre pamätáš. Momentálne na to nemám čas. Ale je to balzam na nervy, aspoň v mojom prípade. Vtedy sme si “prestoje” medzi vysielaniami vypĺňali aj takouto činnosťou. Bolo to preto, že my sme tie správy nepripravovali, len sme ich čítali. Venovať sa knihe sa v tom “vyrvare”, nedalo.

Tvoj manžel, režisér s krásnym hlasom Laco Pilz mi povedal, že si vynikajúca kuchárka. Baví ťa to?

Určite nie som “vynikajúca” kuchárka, ale varím rada. Priznám sa, že som začala variť až keď som odišla z rodičovského bytu a cez telefón som si pýtala recepty od starej mamy. Koľkokrát obed skončil v koši, keď som niečo poplietla, ale bola som trpezlivá a skúšala to znova, neodradilo ma to. Varím to, čo má rodina rada.  Teraz, keď už synovia nebývajú s nami, vždy sa ich opýtam, na čo majú chuť a uvarím im to. To asi urobí každý rodič.

Spomínala si, že sa staráš ešte aj o svoju maminu…

Mamina bude mať v auguste 95 rokov, prinesiem nákup, ak som doma naobeduje sa s nami, keď nie, obed si prihreje sama. Je sebestačná, hygiena jej nerobí problém, o to je to jednoduchšie.

Máš dvoch šikovných synov, ktorí tiež pracujú v médiách, že?

Synovia sú úspešní, rýchlo pochopili, že keď sa nenaučia prijať konštruktívnu kritiku, ktorá posúva, nikam sa nedostanú. Dúfam, že to sme ich aj s manželom naučili. Priznávam, že je ťažké, v mladom veku, prijímať kritiku, ale bez nej to nejde, bohužiaľ. Teraz sa to veľmi “nenosí”. Často vravím, že “podpriemer sa stal štandardom” a stojím si za tým. Česť výnimkám.  Médiá sa uspokoja s priemernými výkonmi. Majitelia veľakrát ani nevedia, ako by mal prejav pred mikrofónom  vyzerať, možno tušia. Napodobňujú chyby z iných médií a tie sa šíria ako mor. A to je začarovaný kruh. Na druhej strane, šetria, nevenujú sa im, redaktori nemajú spätnú väzbu, neškolia ich a potom je výsledok taký, aký počujeme. Moderátori rozprávajú o svojich raňajkách, zážitkoch a podobne, neuvedomujú si, že to žiadneho poslucháča, ani mladého, nezaujíma. Viem to, preberáme to na seminároch. Nemajú pripravené nič zmysluplného, čo by aj mladého človeka obohatilo, je to len bla, bla, bla a potom nejaká pesnička. Študenti sa naučili ich komunikáciu nevnímať, čakajú len na skladbu.

Hneď v úvode som povedala, že si ťa pamätám len milú a usmiatu. Vieš sa aj nahnevať?

Málokedy sa nahnevám, ale viem sa aj ja nahnevať. Nevydrží mi to dlho, pretože manžel sa neháda a ja nemám v tomto smere partnera.  Som smutná z toho, že “moc peňazí” sa dostala na prvé miesto, a pokora k profesii, ku kolegom sa vytratila.  Peniaze sú dôležité, ale za profesionálne odvedenú prácu a to sa nie vždy “podarí” naplniť.

Ešte učíš jazykový prejav. Dajú si mladí povedať? Rešpektujú ťa, alebo sú oni najmúdrejší?

Najťažšia otázka. Dnešní mladí ľudia. Česť výnimkám. Je to bieda. Znova opakujem, nie je to ich vina, ale systém je tak nastavený, že inštitúcie chcú všetko veľmi rýchlo, nedajú im čas na vzdelávanie, aby zažili tú televíznu a rozhlasovú atmosféru, ako na to. Chce to čas, každý je individualita, ku každému treba pristupovať ináč, naučiť ho, aby bol trpezlivý, nemôže chcieť všetko naraz. Je to ako s malými deťmi, krok po kroku. A inštitúcie na to nemajú prostriedky a výsledok je neprofesionálny. Mnohí sú “majstri sveta,” ale to je ich problém, s tými sa nedá pracovať, pretože nechcú a to je strata času. Neuvedomujú si, že každý je nahraditeľný. Mnohí si myslia, že keď budú k práci pristupovať takto ľahkovážne, že to stačí, že sú zaujímaví a jedineční. Možno, ale len na chvíľu. Znova opakujem, pokora je na prvom mieste. Pred mikrofón by si mal sadnúť len ten, kto má mikrofonický hlas, spĺňa prísne kritériá spisovnej slovenčiny, jasnú a zrozumiteľnú výslovnosť, bez nedostatkov vo výslovnosti. Dnes je jedno, že nevie vysloviť “r”, šušle a pritom to chce len logopéda a disciplinovane trénovať a dá sa to odstrániť. Aj vrcholový športovec, ak chce byť dobrý, musí poctivo trénovať. Potom sa dostaví aj výsledok. Pred mikrofónom je to to isté. Mnohí majú pocit, že sa musia štylizovať, vytráca sa človečina, ktorá je vo voľnej komunikácii prirodzená a žiadaná, ináč sa nedohovoríme, nebudeme počúvať toho druhého, nedozvieme sa nič nové. Niekedy mám pocit, že naša generácia im už “zavadzia” a nechcú o tom, ako by ich výkon mal vyzerať, ani počuť. Som rada, že som taká stará, za mnohých sa ja hanbím, oni nie. Na fakulte masmediálnej komunikácie, kde mám prezentačné semináre, je to z roka na rok viac adeptov, ktorí by chceli pracovať v médiách, ale ich snaha pracovať na sebe je minimálna. Niektorí študenti si myslia, že to všetko príde samo a nič pre svoj úspech nemusia urobiť. Ale zase je to o jednotlivcoch, mám tam veľmi šikovných študentov, ktorí majú v médiách dvere otvorene, lebo už počas štúdia chceli a stále sa zlepšujú. Pracujú v študentskom rádiu a majú pravidelnú spätnú väzbu.Verím, že nezľavia z profesionálnych nárokov.

Za rozhovor ďakuje Libuša Sabová

 

 

r

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články