„Krásna nie ste a mladá už tiež nie,“ napísala mi „priateľka“ na facebooku.
Jedna z tých, ktorých mám medzi takmer päťtisíc priateľov, z ktorých osobne poznám len časť.
„Nehovoríte mi nič nové, viem, koľko mám rokov, aj ako vyzerám, minimálne raz denne sa pozriem do zrkadla, napríklad, keď sa ráno češem,“ odpovedala som jej a to, čo mi vzápätí odpísala, ma prekvapilo: „Sklamali ste ma, chcela som s vami diskutovať, ale toto vy asi neviete.“
Na to som už neodpovedala, pretože som mala iný program a počítač som vypla. Večer som sa potom dočítala, že si veľmi vyskakujem, že na mňa určite čoskoro dôjde a onedlho zomriem. Navyše som zistila, že už mám po „priateľke“, pretože táto z gruntu láskavá žena ma vyradila zo svojich priateľov. Nie, neurazilo ma to, napokon žiadnu novinku mi neoznámila. Že umriem je nadovšetko jasné, zatiaľ sa nikomu nepodarilo žiť večne a ako mŕtva celkom iste vyskakovať nebudem. To sú v podstate iba fakty.
Ale som si uvedomila, že tá zloba, o ktorej lavínovom šírení často v súvislosti so sociálnymi sieťami hovoríme, je vlastne volaním stroskotancov na púšti. Vysielajú ju do sveta ľudia, ktorí túžia po kontakte, ktorí sa s niekým potrebujú porozprávať a počítač alebo šikovný telefón je možno jediným spôsobom, ako sa s niekým treba aj pohádať.
Začíname byť spoločnosťou osamelých ľudí, neustále sa zvyšujú takzvané jednočlenné domácnosti, partneri sa neznášajú, rodičia majú konflikty s deťmi, učitelia so žiakmi, šéfovia so zamestnancami a zamestnanci so šéfmi. Prestávame sa chváliť, prestávame na sebe vzájomne vidieť niečo pekné.
A pritom vždy sa dá niečo nájsť, čo pochváliť. Ale túto vetu nemám zo svojej hlavy, to mi raz povedala herečka Helena Růžičková, keď pochválila žene, ktorá si k nej prišla po podpis, kabelku. „Je krásna, originálna a veľmi sa k vám hodí.“ Pani sa potešene zapýrila a povedala: „Tu som si háčkovala sama.“
„Čo sa ti na tej kabelke páčilo?“ pýtala som sa jej potom prekvapene, pretože tá kabelka nebola ani pekná, ani originálna. „V tej rýchlosti som nevidela nič iné, čo by som mohla pochváliť. Krásavica tá pani nebola, oblečená bola všelijako, takže tá kabelka bola prvá voľba.“
„Tak si predsa nemusela chváliť nič,“ namietla som. S tým ale Helena nesúhlasila. „Naopak, keď ťa niekto osloví, vždy ho musíš nejako potešiť, pretože kvôli tomu sa predsa stretávame, aby nám bolo dobre a vzájomne som si zlepšili deň. Pochvala je ako slnko a bez neho je svet smutný.“
Tieto Helenine slová mám stále na pamäti a mrzí ma, že ako zablokovaná „kamarátka“, nemôžem tej facebookovej pani povedať, že mám jednu veľmi peknú kabelku.
Text a Foto Marie Formáčková
