Je ťažké pochopiť, že ten, koho sme milovali sa zmenil a je to nezvratné. Prežili spolu 40 ,50 aj viac rokov a čo teraz?
Život v klietke Človek niekedy sám nevie, ako sa v nej ocitne. Možno si to hneď ani neuvedomí, že je niečo inak. V bežnom rytme života sa v podstate nič nezmenilo. Ráno otvoríš oči, chtiac nechtiac musíš vstať, lebo ťa núti isť tam, kam aj králi chodili pešky. Potom kukneš jedným okom do zrkadla a to ťa prinúti robiť ďalšie úkony už akosi automaticky. Umyť zuby, tvár, občas aj uši. Prekefovať vlasy, aby si nevyzerala, ako dikobraz. Ďalší mrk do zrkadla, možno trochu poteší, že si sa „učlovečila“. Ešte pod vplyvom spánku, postavíš vodu na rannú kávu. Koľkokrát si sa zapovedala, že ju už piť nebudeš? Čo sa dá robiť, keď čaje chutia iba v chorobe? Automaticky zaleješ kávu v hrnčeku a zahrešíš, keď sa popáliš. Pridáš trochu smotany, na prilepšenie. Tiež by si nemala. Vlečieš sa s voňajúcou kávou do izby, kde ju už o chlp opatrnejšie kladieš na stolík pri posteli. Sadáš si a zvažuješ: „Ľahnúť si ešte na pár minút“, alebo…. Vyberáš druhú možnosť, lebo počuješ z vedľajšej izby šuchot a stenanie. Dopraješ si chvíľu v pokoji dopiť kávu. Ustelieš „lehno“ a ďalej sa už meníš na automat, ktorý vykonáva všetko, čo je treba. Za tie roky je to už zabehnutý systém. Kedy sa človek takto zmení, bez toho, aby si to uvedomil? Urobiť raňajky, ísť do obchodu, ak treba, uvariť obed, prehodiť pár slov s partnerom. Každý si ide vlastnou cestou a iba kedy-tedy sa stretnú. Niekedy takmer bez slova, celé hodiny – spolubývajúci. Každý pohrúžený do svojho – krížovky, osemsmerovky, TV , kniha, PC, ručné práce, upratovanie. Deň za dňom sa míňa, akoby už bolo všetko povedané. Niekedy sa stretnú obaja v kuchyni, aby niečo navarili. Chlap, ktorý kedysi rád a dobre varil, sa iba ťažko prispôsobuje, ak má robiť „iba“ pomocné práce. Frfle, robí si podľa svojho. Niekedy dobre, občas zle. Potrebuje strážneho anjela, ktorý by mal byť trpezlivý, zhovievavý a „nebadane“ regulovať chyby. Väčšinou sa to darí, ale občas pre nič za nič zrazu krik a nadávky. Vtedy je peklo, ktoré vyrieši iba „útek“ so smeťami, alebo na nákup. Po chvíli, ktorá môže niekedy trvať pol až hodinu, je v dome kľud, akoby sa nič nestalo. Treba opatrne skontrolovať, či je všetko v poriadku. Dorobiť čo treba a tváriť sa, že je všetko tak, ako má byť. Ponúknuť obedom, urobiť kávu, pridať keksíky a všetko hlavne ticho, bez slov výčitiek, alebo akéhokoľvek náznaku, že sa stalo niečo , čo sa nemalo stať. Niekedy si človek pripadá, ako v klietke. Chodí dookola, robí to, čo musí a prestáva rozmýšľať. Myslenie je nebezpečné, lebo človek nepozná odpoveď. Kedy a prečo sa z múdreho človeka stáva robot? Ako sa cíti lev – kráľ zvierat, keď sa ocitne v klietke, alebo v malom výbehu? Chodí dookola a hľadá cestu von, na slobodu. Možno sa podobne cíti aj človek, ktorý prestane spoznávať svoj domov, svoju rodinu. Akoby z diaľky počuje, čo mu hovoria ľudia, okolo neho, ale akoby nechápal zmysel toho, čo hovoria. Začne im hovoriť príhody zo svojho života, opakuje viackrát tie isté a zakaždým trochu iné. Stráca sa pred očami svojich blízkych, stráca svoje „dobre“ návyky a stávajú sa mu rôzne „nehody“, ktoré nechápe, hľadá výhovorky. Napätie v domácnosti rastie, trpia obe strany. Akoby boli rozdelené neviditeľnou mrežou, ktorú sa obaja snažia prekročiť, aby sa stretli na tej správnej strane. LÁSKA, iba tá môže spojiť tieto dva brehy. Nie láska milenecká, ale taká obyčajná všeľudská – láska k blížnemu svojmu. Milenec sa zmenil na trosku, nevie kto je jeho partner, dcéra, syn. Jeho myseľ blúdi v inom svete. Najbližší, musia zabudnúť na urážky, niekedy aj ranu, bolesť, poníženie. Je ťažké pochopiť, že ten, koho sme milovali sa zmenil a je to nezvratné. Pribúda v domácnosti ďalší robot, ktorý musí zabudnúť, že žije. Musí odložiť svoje ja a venovať pozornosť slovku my. Prežili spolu 40 ,50 aj viac rokov a čo teraz? Každý má už najlepšie roky za sebou, fyzické a psychické sily ubúdajú. Dokedy bude stačiť variť, upratovať a najmä strážiť – plyn, voda? Ak ide na nákup, alebo niečo vybaviť, rozmýšľa o tom, čo nájde doma? Prichádza strach a strach má veľké oči. Dopredu vidí, čo by sa mohlo stať. Človek prichádza o dobrý spánok. Spí, ako na ihlách, ako matka, ktorá aj v spánku stráži svoje dieťa a načúva, či dýcha. Vo dne v noci treba mať „nastražené“ uši, či sa nedeje niečo zlé. Číslo 5 žije a cíti.
Jarmila Lemešová
Foto Depositphotos.com
