Jana Kirschner bude spievať na Plese v opere, ale stále platí: „Teraz som hlavne matka!“
Z Londýna si namiesto obrovského európskeho úspechu priniesla úplne iné tromfy – novú rodinu. Ako prežívala obdobie, keď sa zo života plného koncertov a cestovania presunula zrazu do sveta plienok?
Ešte stále sa nachádzate niekde medzi Bratislavou a Londýnom?
V Londýne som päť rokov, a napriek tomu, že je to občas chladné a rušné miesto, vždy mi po nejakom čase začne chýbať. Okrem toho môj partner je rodený Londýnčan a má v ňom svoje muzikantské aj osobné zázemie. Vždy po čase po nás zatúži jeho rodina a chce nás vidieť. Takže pendlujeme – nejaký čas sme tu a nejaký čas tam. 
Do Anglicka ste sa vybrali nahrať album. Ako si spomínate na svoje začiatky v novej krajine?
Londýn je úžasné mesto plné parkov, krásnych viktoriánskych domov a obchodov s krásnymi vecami. Keď som tam začala žiť a zoznamovať sa s realitou, zistila som, že má aj inú tvár. Ľudia sú často zavretí vo svojich mikrosvetoch a trvá dlhšie, kým si nájdete priateľov. Pre mňa bol začiatok ťažký aj preto, že som na Slovensku nechala svoju kapelu, rodinu aj kariéru. Nahrať v Londýne album však bola obrovská ponuka, ktorá bola v histórii našej hudobnej scény výnimočná. Stretla som sa s mnohými zaujímavými ľuďmi a otvoril sa tam pre mňa veľký svet. Najťažšia bola pre mňa jazyková bariéra. Mala som silný americký prízvuk a musím sa priznať, že niekedy som Britom vôbec nerozumela. Párkrát sa mi stalo, že som použila nevhodné slová v nevhodných situáciách, mysliac si, že je to „cool“. Nebolo… Tak som sa často nevyhla pocitu trápnosti a totálnej frustrácie. Ale učila som sa každý deň, so slovníkom v ruke som zaspávala aj sa budila.
Napokon album Shine, pre ktorý ste odišli do Londýna, nemal až taký úspech…
Je to pravda, nemal predpokladaný európsky úspech, v podstate doteraz sa z toho vyhrabávam. V mojom vydavateľstve sa mi vtedy končila zmluva a presvedčili ma, aby som podpísala novú, že sa budú diať veľké veci. A tak som podpísala kontrakt, ktorý nebol veľmi výhodný. V podstate do dnešného dňa nie som z tohto záväzku uvoľnená. Napokon vyšla platňa, ktorá je síce krásna, ale pre mňa je príliš vyleštená, dokonalá, čosi v nej chýba – nejaká esencia, niečo zo mňa. Už samotné nahrávanie bolo iné, nahrávali takzvaní session players, ktorí to brali viac-menej len ako džob. Napriek tomu platňa nakoniec nebola až taká neúspešná, ako sa často prezentovalo. Mala výborné recenzie a dobre sa predávala na Slovensku aj v Česku. Všetci sme však očakávali viac.
Boli ste veľmi sklamaná?
Ani nie, skôr unavená, pretože nahrávanie trvalo štyri roky a podávali si ma z rúčky do rúčky. Okrem toho som mala vtedy na Slovensku veľmi dobrú pozíciu, mala som svoju kapelu, spievala som na koncertoch, mohla som nahrať, čo som chcela a s kým som chcela. Do Londýna som odišla práve v najlepšom a ocitla sa v situácii, že o mne nikto nič nevedel. Občas bolo zvláštne, keď sme hrali v Anglicku pre dvadsať, tridsať ľudí a vedela som, že doma by to bolo inak… Túto skúsenosť by som však nemenila, pretože som sa vďaka nej stretla s Eddiem, vznikla Krajina rovina aj naše dcéry (smiech).
Zrazu ste sa prehupli z muzikantského života plného koncertov a akcií do sveta plienok a domácnosti. Stala sa z vás žienka domáca?
Do istej miery áno, ale snažím sa zachovať si štýl a hlavu hore. Ale aj tak je vyčerpávajúce, keď sa chce žena starať o svoje deti, muža, mať kariéru a zároveň dobre vyzerať. Vôbec nechápem, ako to zvládali naše mamy. Je to tlak. Väčšinou večer o deviatej večer už len sedím a neviem, kam patrím (smiech). Ale na druhej strane hovorím si, že tridsaťdva rokov som si robila, čo som chcela, spávala som do jednej, občas do druhej, môj život bol vyslovene postavený na mojom blahu. Túto zmenu som preto prijala dobre, konečne mám v živote nejaký režim, ktorý mi dáva pôdu pod nohami. Je to možno zvláštne, ale ja si to užívam.
Dá sa podľa vás robiť hudobná kariéra bez toho, aby ste nejakým spôsobom zanedbávali rodinu?
Dá, ale je to náročné.
Veď kariéra počká.
Presne. Myslím si, že keď príde dieťa, je to v živote človeka okamih, keď treba spomaliť.
Aký je Eddie otec?
Fantastický, od začiatku je veľmi starostlivý. V mnohých veciach má dokonca lepší prehľad ako ja, pretože prečítal množstvo odborných kníh. Je mi dobrou podporou, aj keď často diskutujeme a občas sa nevieme zhodnúť, pretože britská výchova je iná ako naša.
V čom?
V mnohých veciach. My sme skôr útlocitní, všetko veľmi kontrolujeme, napríklad my deti veľmi teplo obliekame. Keď sú deti u mojej mamy, majú na sebe dvoje ponožky a dva svetríky. U Eddkovej mamy behajú neraz takmer polonahé (smiech). Okrem toho Angličania vedú svoje deti k veľkej samostatnosti a s ničím to veľmi nepreháňajú. Napríklad lekárka v Anglicku nám počas prvej kontroly povedala: „Má peknú farbu, vyzerá zdravo, komunikuje, usmieva sa – môžete ísť domov, všetko je v poriadku.“ U nás sme museli prejsť rôznymi kontrolami a testami, ale v Anglicku, keď je dieťa očividne šťastné a na pohľad zdravé, nič neriešia. Myslím si, že správna cesta je niekde uprostred. Snažím sa preto nerobiť si z ničoho ťažkú hlavu. Eddie mi v tom pomáha, pretože on je presne ten typ človeka, ktorý ma upokojí, keby som náhodou z niečoho chytila paniku.
Vraj ste obaja dosť silné osobnosti. „Nebojujete“ občas medzi sebou?
Bojujeme, ale myslím si, že presne to tvorí čaro nášho vzťahu. Som človek, ktorý povie, že toto je môj názor a takto to bude! On je úplne rovnaký, čiže občas je to veľmi veselé (smiech). Napriek tomu sa nám spolu výborne pracuje a vďaka našej dcére objavujeme stále niečo nové nielen o nej, ale aj o nás samých.
