Dedova slanina: Drevo jablone, ruky od sadzí a pokoj v duši. „To nie je recept. To je charakter!“ vravel s vážnou tvárou, no oči sa mu smiali.
Na konci záhrady, hneď za plotom s ostrým viničom, stála malá drevená búda. V nej nebolo veľa – len háky, stará piecka a niekoľko zväzkov sušeného jablkového dreva. Ale keď sa ráno rozvidnelo, v okne začal tancovať modrastý dym – a my sme vedeli, že dedko začal.
Slaninu pripravoval niekoľko dní vopred. Najprv ju naložil do hrubej soli, posypal majoránom, cesnakom a tajnou zmesou korenia, ktorú odmietal prezradiť aj babke. „To nie je recept. To je charakter!“ vravel s vážnou tvárou, no oči sa mu smiali.
Rituál údenia
„Nie každý dym je rovný,“ hovorieval. Jablkové drevo bolo jeho favorit. Dávalo slanine sladkastý závan, ktorý si nevieš predstaviť, kým si neodkrojíš prvý kúsok a nezahryzneš do chrumkavej kôrky. Údil pomaly, na tichom plameni, ktorý nehorel – len žil. Sadze mu sadali na ruky, no nikdy ich neutieral. „To je značka kvality,“ žartoval.
Ako deti sme mu nosili polienka a za každé nám odkrojil malý tenký plátok. Nejedli sme ho, my sme si ho uctili – rozložili na chlebe ako poklad, ešte predtým, než vôbec vychladol.
A čo zostalo…
Dnes už dedova udiareň nestojí. No jeho slanina žije v spomienkach. V momente, keď sa v kuchyni niečo pečie, keď sa nám do ruky dostane poctivý kus mäsa, čo nevidel priemyselnú linku. A hlavne, žije v tom, ako veci robíme – poctivo, pomaly, srdcom.
