Najčítanejšie Vaše príbehy 

Čo mám o sebe napísať, veď som celkom obyčajná žena?

Takto začala svoj životný príbeh Oľga Kohútiková Štefaničková.

Neviem, či môj životný príbeh niekoho osloví. Tak sa pokúsim len v skratke. Plánujem napísať knihu, v ktorej sa chcem trošku vypísať z môjho bôľu a utrpenia. V živote ma stretlo viacej nešťastia ako šťastia, ale na život som nezanevrela. Mám rada život a Pánu Bohu ďakujem nielen ráno, keď ma slnko prebúdza, ale aj večer, keď sa ukladám na spánok, za každý jeden prežitý deň. Myšlienky sa hlavne večer predbiehajú, čo ma stretne zasa v nasledujúci deň. Môj tato tiež šťastie nemal. Zomrel, keď som mala šesť rokov a on len 39. Dodnes mi veľmi chýba. Bola som jeho miláčik. Diagnóza: robil viacej, ako dokázalo telo zvládnuť. Infarkt s mozgovou príhodou – to len aby to nebolo také obyčajné. Mojej mame zostali tri deti. Ja a moji dvaja starší bratia vo veku desať a jedenásť rokov. A ešte čosi jej zostalo. Bieda a oči pre plač. Trápila sa s nami ako vedela. Bola chorá, do práce ísť nemohla. Po nociach šila a vyšívala, hrbila sa, slepila, len aby získala pár koruniek pre svoje deti. Ťažký mala život, než nás vychovala. Ďakujem mojej mame za detstvo, (bolo krásne, aj keď v chudobe), za výchovu, za školu a za všetko ostatné, čo ma stihla naučiť. Chcela som jej pomôcť, a tak som sa rozhodla, že po skončení deviatej triedy s jednou dvojkou z dejepisu pôjdem robiť, aby sme sa nejako z tej prekliatej biedy dostali. Neviem, kto dávno povedal, že peniaze nie sú všetko. Možno mal pravdu, keď ich mal. Keby ochutnal chudobu a biedu, iste by zmenil názor. Do školy som nechcela ísť aj preto, že som sa hanbila ísť na internát so štopkanými pančucháčmi a oblečením po bratoch. Nedalo sa nič robiť, poslúchala som moju mamu a môjho triedneho učiteľa a tak som išla aspoň na dievčenskú školu. Po dvojročnom štúdiu som asi dostala iný rozum a chcela som si spraviť maturitu, čo v tej dobe nebolo možné bez protekcie. Tak som sa skúšala dostať do prvého ročníka na zdravotnú, ale ma nevzali. Odpovedali mi, že som do školy stará. Mala som šestnásť. Do práce som sa nemohla dostať, lebo som bola mladá. Komunistický režim to nedovoľoval. Mame som tým nijako nepomohla. Zamestnali ma až v decembri, aj to protekčne (čo sa mi za svet nepáčilo, ale potrebovala som pomôcť mojej mame, tak bola dobrá aj komunistická tlačenka) ako korešpondentku v Slovnafte v Bratislave. Tam som si chcela konečne spraviť maturitu, avšak háčik bol v tom, že až po troch rokoch praxe v odbore, lenže ja som sa stihla dovtedy vydať, otehotnieť a bolo vzdelaniu natrvalo odzvonené.

Moji bratia sa stále hádali, doma bol chaos a ja som sa za každú cenu potrebovala dostať z domu preč. To som ale netušila, aký je život. Mladá a hlúpa. Čerstvá osemnástka. Vysnívaný princ sa nedostavil. Tri deti, jedno za druhým, však áno. Bývali sme všelikde, sťahovali sme sa ako kočovníci. Aby sme sa z biedy dostali, nastúpila som do práce. V septembri išli moje tri deti do škôlky a novembri som rozviazala pracovný pomer, pretože z mojich dovtedy zdravých detí by zostali chorľavé trosky. Boli nonstop choré. Najstaršia dcéra skončila v nemocnici. A zase sme boli na nule, ba skôr bode mrazu. Môj muž nebol ešte dozretý na muža, (keď sa ženil mal len dvadsaťjeden rokov), čo by sa postaral o rodinu ako sa patrí. Teda, postaviť dom a pracovať. Pracoval, to áno. Šesť rokov v našom manželstve a hotovo. Robil v horách pilčíka a spadol naňho strom. A vraj nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. U nás platilo aj – aj, aby to nebolo len také obyčajné, či jednoduché. Dolámané ruky, nohy, hlava aj chrbtica dobitá. Mne vznikla povinnosť nielen mamy, ale aj otca. Najstaršia dcéra bola škôlkarka. Do práce som nemohla ísť, manželovi prisúdili úbohý dôchodok a museli sme vyžiť z almužny. Ešteže ma moja mama a dvojročná škola naučili všetko, čo si má vedieť spraviť žena v domácnosti. Šila som a štrikovala a… tradícia sa opakovala. Musela som po nociach zarobiť pár korún pre rodinu. Keď sa manžel ako-tak „postavil“ na nohy, nastúpila som znova do práce. To boli deti už staršie, nechorľaveli často ako škôlkari. Po smrti mojej päťdesiattri ročnej mamy (diagnóza: zlyhanie pravej komory srdca – niet čudo) sme sa nasťahovali do starého rodičovského domu. Celý život sme prerábali, lepili z mála peňazí svoj domov. Po desiatich rokoch manželstva, keď mi deti vyrástli do veku, kedy som ich už nenosila na rukách som si zmyslela, že chcem bábo. Bála som sa, že mi deti čoskoro vyletia z hniezda a ja zostanem s frflavým chlapom sama. Bábätko bolo veľké a pri pôrode nedbalosťou personálu skoro zomrelo. Pán Boh sa nado mnou zľutoval a z bábätka vyrástol zdravý synček. Deti vyrástli a postupne sa vytratili z domu svojou cestou. A zase sa tradícia opakovala: Chceli odísť z domu. Časté hádky a alkohol im nevytvorili šťastné detstvo. Po rokoch som sa utiahla do ústrania s perom a papierom a začala som písať básne. Bavilo ma to, bol to dar zhora a vlastne to bol môj útek z reality. Asi preto som sa doteraz nezbláznila. Postarala som sa o deti, skoro všetko bolo na mojej hlave. Aj o invalidného manžela, aj napriek jeho neskutočnej žiarlivosti a nezmyselným výmyslom v jeho hlave. Bavilo ma aj kresliť a tak som s „dovolením“ manžela nastúpila do školy. Bolo mi tam neskutočne dobre. Naučila som sa veľa. Môj manžel žiarlil už aj na moje vydané knihy. Bolo ich trinásť, asi mal aj na čo. Smiešne. Žiarlil i na maľované obrazy a obrázky. Posmeškoval ma skoro denne. Bolo to horšie a horšie. Do cesty mi prišlo zase nešťastie. Rakovina u mojej tridsaťšesť ročnej dcérky. Rok na to, sa rakovina vrhla aj manžela. Po tri a pol ročnej liečbe boj s potvorou prehral. Uvedomila som si, že teror konečne pre mňa skončil. Som oslobodená od tyrana. Pokúšala som sa rozviesť, len márne. Vyhrážal sa mi, že sa na povale obesí, aby som mala navždy pamiatku stále pred očami, alebo ak ho opustím, podpáli mi dom. Môj jediný starý hnilý trojgeneračný rodičovský dom. Musela som robiť len to, čo povedal on. Až pri písaní a kreslení som prestala poslúchať a išla som konečne svojou cestou. Nebolo to ľahké, štyridsaťdva rokov len tak nevymažeš. Bolo aj dobre, ale máličko. V decembri zomrel, po všetkom utrpení som dostala vo februári infarkt. Druhý infarkt. Nebolo čudo. Mala som zasa šťastie. Pán Boh ma nechal žiť na tomto svete. Iní to šťastie nemajú. Ani môj tato, mama, ani bratia ho nemali. Vďaka Bohu žijem. V máji toho istého roku v nemocnici skonštatovali, že akoby zázrakom moje srdce je v poriadku. Ešte šťastie, že mi to povedali. O šesť dní po šťastnej správe o mojom zdraví, prišla ďalšia rana osudu. Môj štyridsaťročný syn sa obesil. Nieeeeee!!! Kričalo vo mne všetko a zrútil sa mi celý svet. Nechcem už žiť – v tej chvíli som chcela zomrieť aj ja. Ak vám zomrie blízky človek je to strašná bolesť, smútok, ukrojené zo srdca. Ale keď musíte hľadieť svojmu dieťaťu do hrobu, je to najkrutejšia bolesť v živote. Horko-ťažko po roku som sa ako-tak pozviechala. Povedala som si, že MUSÍM ísť ďalej, život len tak kvôli mne nepostojí. Potrebujú ma moje tri deti. Dve dcérky a už len jeden syn. Nemôžem im spraviť to čo môj syn. Zbabelo, sebecky sa vykašľať na ostatných. Mňa by už nebolelo nič, ale čo ostatní? Zaslúžili by si to? Nie, nie som sebec, musím tu ešte chvíľu byť. Bojovať s osudom, ktorý mi dávno prisúdili, podlomeným zdravím po dvoch infarktoch a siedmych operáciách, smútkom i prázdnotou. Do tretice smrť? Jeden rok manžel, druhý rok syn… Neviem prečo musím toľko trpieť. Je to vraj hriech, prirovnať zviera k človeku, ale Beny bol neobyčajný psík. Bol to môj miláčik, dôverník a člen rodiny. Keď mi bolo ťažko, sadla som si v záhrade, v mojom raji a požalovala som sa mu. Pozeral na mňa očami človeka. Verného, úprimného, akoby v ňom bol prevtelený človek. Dobrý človek. Ja viem, koho oči mi pripomínal. Oči mi vraveli, že bude aj dobre. Vždy ma vedel potešiť, nikdy na mňa neziapal. Bol to najlepší priateľ človeka. Ochorel na rakovinu pľúc. Mal slabé srdiečko. Nepomohol ani dobrý doktorko, pliaga ho zabila, skôr ako mohol skončiť na starobu. Prázdnota ma čoraz viac drvila. Prečo to tak musí byť? Chýba mi už toľko ľudí… Prečo ešte aj psík?? Hľadali sme psíka, aby bol taký istý ako Benynko. A predsa sa na nás usmialo šťastie. Našli sme ho. Večer sme išli pre šteniatko, aby nás niekto nepredbehol. Je krásny, milý šinter. Nikdy nenahradí môjho drahého Benynka, lež pomôže zahojiť rany. Nový Beny sa veľmi podobá na toho prvého, sám Benynko nám ho pomohol nájsť. Je to krásne šteniatko, verím, že naša láska bude opätovaná. Ľúbime sa. Sme šťastní, aj napriek ďalším problémom.

 

Hoci sa nám starý dom rozpadá, hoci nemám financie na opravy, mám syna, čo ma nenechá, aby mi strecha spadla na hlavu a mám dcéry, ktoré mi pomáhajú, ako sa im len dá. Láska mojich detí ma drží pri živote. Prežila som toho veľa. Viac toho zlého ako dobrého, ale aj napriek tomu žijem rada. Mám rada kvety, moju záhradu, moju dedinu, moju vlasť. Mám rada dobrosrdečných úprimných ľudí. Pretvárku a faloš nenávidím. Bez peňazí je život biedny. Bez peňazí sa žije ťažko. Bohatstvo nie je vo veciach, či majetku, ale v ľuďoch, ktorí vás držia nad vodou, keď ste až na dne. Treba im to vrátiť – ak nie v hotovosti, aspoň splátkovým kalendárom. Pán Boh ma má rád a život musí ísť tak, ako nám je daný osud. Teším sa z každého prežitého dňa. Tešte sa aj z mála a získate veľa.

Text a foto Oľga Kohútiková Štefaničková

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články