Celodenná horúčka okolo 39 stupňov mi pripomenula detstvo. Čo robila moja mamina, zdravotná sestra? Vtedy platili tieto rady:
– Horúčka do 38 stupňov sa nesťahuje (odborne je to len „zvýšená teplota“). Je potrebná. Zvýšenú teplotu aktivuje samé telo, chce podkúriť nezvaným hosťom a vykynožiť ich (s týmto môžu mať Budhisti morálny problém :
– Nad 38 stupňov (už skutočne „vysoká teplota“) mi prikladala obklady so studenou vodou na čelo, brucho, hruď či chrbát. Ktosi radí aj naťahovať na nohy ponožky namočené a vyžmýkané v studenej vode.
– Ak je horúčka už privysoká, balili sa chorí do studenej plachty – ale iba na pár minút. Či krátka sprcha pod vlažnou vodou. Sprchu som však ako malý absolvoval len raz, potom som ju odmietal so slovami, že maximálne plachtu alebo smrť. Mnohí to však dávajú… Potom poutierať a šup pod duchnu.
– Každé 4 hodiny dať tabletku obsahujúcu látku na sťahovanie teploty. Ich striedanie v intervale minimálne 4 hodiny môže zabrániť náhodnému predávkovaniu jedným liekom.
– Zvýšiť príjem vitamínu C.
– Nejesť, telo si samé vyžiada pôst. Strava a jej trávenie berie telu energiu, preto do chorého nepchať nasilu jedlo, keď absolútne nemá chuť. Naopak, striktne dodržiavať pitný režim, lebo horúčka uberá telo o tekutiny. Preto „piť, piť, piť“. Za starých čias sa po odznení najvyšších teplôt jedli výlučne len sucháre s čajom, ľahké jedlá…
Situácia sa však mení, keď je človek v horúčkach 3 až 10 dní. Práve teraz takýto nešvár koluje medzi nami, dĺžky vysokých horúčok lámu rekordy. Pohotovosti sú preplnené, doktori hlásajú, nech rodičia nerobia paniku, ak teplota nekulminuje cez 40 stupňov. Ale vydržte to ako rodič, keď sa vám dieťa začne po pár dňoch strácať zo svalovej hmoty… Tak teraz kamarátke v nemocnici povedali, že liečba bola poddimenzovaná, že pokojne mohla chlapcovi (s váhou okolo 35 kg) dávať na sťahovanie teploty celú tabletku a nie iba polovičku. A pokračovať, dávať ich aj keď sa teplota nevracia… lebo mnohí teraz vravia, že deti sa z toho nevedia dostať dlhé dni, dva dni nedobre, deň dobre a zasa návrat horúčok…
Keď som vtedy v tej horúčke okolo 40 stupňov (písal sa rok 1975) ako malý vyslovil, že „idem za Ježiškom“, mama už neváhala, utekala k susedom, ktorí vlastnili auto a poprosila ich o zavezenie ma do nemocnice. Okamžite ma hospitalizovali a zachránili…
Včera mi tá teplota okolo druhej nadránom odznela. Nesmierne som si vydýchol. Ale ten deň „transformácie“ mi pripomenul toto:
– Málo ďakujem. Mnohí z nás ďakujú iba vtedy, keď je najhoršie. Bože, koľko som sa včera naďakoval a naprosil. Jednoznačne facka zaháňajúca ma do pokory. Ďakujem, ďakujem, ďakujem.
– Niet nad starý klasický socialistický ortuťový teplomer. Ja to stále vravím: To staré a dobré neodhadzujme. Berme z nových vecí len to, čo nás obohatí a posunie – na to však treba trpezlivosť a nehnať sa hŕŕ-bŕŕ do všetkého, čo sa blyští a je prezentované ako „prevratné“.
Záver statusu: Nech sa teraz nehrám na premúdrelého – privítam pre dobro a poučenie všetkých vaše rady, postrehy a príbehy ohľadne vysokej horúčky. Čo robiť, kedy už ísť na pohotovosť, čo vás naučila atď. Ďakujem za vás a vašu prežitú a poctivo nadobudnutú skúsenosť.
Text a foto Pavol „Hirax“ Baričák
Ilustračná foto Depositphotos.com
