Najčítanejšie Rozhovory 

Celebrita 80 tých rokov športový komentátor Igor Teleky

Keď sa povie športoví komentátori spred roku 1989, každý si spomenie na Karola Poláka. Bol výnimočný, ale aj ostatní redaktori, komentátori boli na vysokej profesionálnej úrovni. Spomeňme Jána Lacku, Dušana Gabániho, Ivana Niňaja, Stana Pavlíka a v neposlednom rade Igora Telekyho.

Na ich komentáre ste sa absolútne mohli spoľahnúť. Igor Teleky sa po skončení televíznej kariéry rozhodol vysťahovať  do Ameriky a tak nás zaujímalo, ako sa mu žije. Ale najskôr televízne začiatky.

V Československej televízií som začal pracovať v roku 1972. Zobrali ma na základe konkurzu, najskôr som pracoval ako redaktor dokumentaristiky, neskôr som prešiel do spravodajstva a pripravoval som sa na úlohu komentátora. To trvalo obyčajne dva roky. Čítal som texty pod obraz, neskôr vystupoval v Spravodajských aktualitách a v Góloch bodoch sekundách a neskôr v Televíznych novinách. Bol to proces postupného zaraďovania sa do práce, ktorá mala svoju jedinečnosť a zároveň bola skutočne ťažká. Drvivú časť našich výkonov tvorilo vystupovanie naživo, takže to bola aj nervová záťaž. V bratislavskej športovej redakcii sme boli takto vyťažení asi 5-6,  ale aj to nie vždy stačilo. Ročne sme mali až 80 prenosov, všetky, aj keď pre diváka to bol televízny záznam. Dnes je príprava na prenos oveľa jednoduchšia, máme Internet a Google, vtedy sme mali obsiahle archívy v športoch, ktoré sme komentovali. A archív sa dá robiť dobre iba ak sa mu človek venuje nepretržite, v mojom prípade aspoň štyri razy týždenne. Viem, mnohí nám závideli cestovanie, najmä na Západ, ale situácia nebola taká ružová, ako sa možno zdalo. Neboli sme turisti, najmä z finančných dôvodov nás televízia posielala na poslednú chvíľu, hlavne do valutovej oblasti a iba na obdobie prenosov, takže žiadny obligátny pobyt, ako sme poznali aj u kolegov z východného bloku, na prípravu a rovno za mikrofón. Navyše, boli sme mladí, založili sme si rodiny a mali deti, takže odlúčenia na tri týždne, alebo mesiac neboli zriedkavosťou, najmä olympijské hry boli veľmi náročné na psychiku, ale aj fyzicky. Nevážim veľa, avšak po olympiáde som prišiel domov najmenej o 10 kilogramov ľahší. Nebol čas na nič, skoré ranné vstávanie, dlhé cestovanie za “svojim” športom a nočné komentovanie tzv. summery, dalo každému z nás zabrať. Jednoduchšie neboli ani výjazdy na týždeň, buď som išiel sám, alebo s českým kolegom, no najmä na akcie, kde nás nebolo dvoch treba. Na tenisový Grand Slam v Paríži a v Londýne som bol sám,10 hodinové prenosy neboli žiadna výnimka. Bez stravy človek vydrží, pitie sme mali, ale čo osobne potreby? Vzdialiť sa od mikrofónu bolo nemožné. A predsa, napr. na komentovanie v Paríži, na antuke boli vždy dlhé zápasy, som pozval Ivana Lendla. Poprosil som ho, aby komentoval akoby som tam bol a odskočil som ….vrátil som sa a z Prahy dostávam do slúchadiel informáciu, že mi asi vypadol mikrofón. Tak som ho zapol a povedal, že znovu funguje. Ivan Lendl bol skvelý, zahral to perfektne.

Venoval som sa vodným športom, tenisu, basketbalu a komentoval všetky možné i nemožné športy, bol som akýsi univerzál. Veľa času som venoval hokeju, bol som aj na Majstrovstvách sveta, ale ten sa vysielal každý týždeň a to bolo už veľa. Takto ho dostal mladší kolega Ivan Niňaj. Dnes hodnotím moje niektoré komentovania ako hotovú hrôzu. Napr. bejzbol na Hrách dobrej vôle v Seattli v USA v roku 1990. Oboznámil som sa s pravidlami a išiel som na to. Teraz hrá bejzbol náš vnuk a ja ako dôchodca s nim chodím na tréningy i zápasy, takže za roky tejto aktivity už viem o tomto športe dosť, ale keď to porovnám s hlúposťami, čo som produkoval vtedy, neuveriteľné!

Iste, mohol by som použiť štatistiku, aby som ukázal, čo som za vyše 20 rokov v Československej, neskôr Slovenskej televízii odpracoval, koľko olympijských hier, či svetových šampionátov, koľko Grand Slamov, ale tri veľké mi navždy zostali v pamäti a to detailov.

Na mojej prvej olympiáde v kanadskom Montreale 1976 víťazstvo Antona Tkáča v cyklistickom športe, v roku 1985 na ME v Stuttgarte v Nemecku strieborné medajly československých basketbalistov, keď porazili sebavedomých Juhoslovanov a super cesta Miloslava Mečířa za zlatom na olympiáde 1988 v juhokórejskom Soule.

Bolo ťažké odísť z televízie po takej úspešnej kariére?

Z STV som odišiel v roku 1992. Už niekoľko rokov som pociťoval, že už viac nedosiahnem, už sa nemám, kde v televízii štverať, tak som uvažoval o zmene. Všetko som mal sťažené aj faktom, že moja sestra emigrovala počas mojej činnosti v STV.  Potom prišiel November 1989 a po ňom som pochopil, že pre nás, starú gardu v STV, čo niečo dosiahla, aj v porovnaní s Čechmi, už tam nie je miesto. Nová doba, noví ľudia. Takže, November 1989 pre mňa znamenal veľa. Otvoril mi možnosti slobodného rozhodnutia a zároveň ma pripravil o zamestnanie.

Koľko si mal rokov, keď si sa vysťahoval?

V marci 1992 som komentoval vo Fort Myers na Floride daviscupove stretnutie USA vs. Československo. Tentoraz nás poslali skôr, lebo cestu platil sponzor, ktorého som sám zohnal. Požičal som si auto, prešiel sa po západnom pobreží Floridy. Opakujem, bolo to v marci. Teplúčko, slniečko a milí ľudia. Ja milovník slnka, tepla, rovnako aj moja manželka, sme si povedali: skúsme to. Dva roky sme na tom pracovali, nebolo to lacné, ale vyšlo to. Dostali sme zelenú kartu ešte na Slovensku a 13. júna 1994 sme sa vydali za more. Najskôr na rok do Vermontu, tam nás prijali po našej žiadosti a potom už Florida. V lete, po skončení školského roku nášho syna sme sa všetci zišli na Floride, na jej západnom pobreží, veľmi podobnom Karibiku. Dcéra i syn, boli mladší ako 21 rokov a najstaršia dcéra, staršia ako 21 rokov, si začala budovať kariéru v Bratislave. Splnil sa mi sen, žiť inde ako v rodnej Bratislave, zásadne zmeniť život pred päťdesiatkou. Pravdou je aj fakt, že od roku 1990 ma trápil veľmi vysoký krvný tlak a odborníci, ako prof. Fisher, alebo doc. Poštulka mi radili skúsiť žiť iný spôsob života. Zanechať doterajšiu prácu a tešiť sa zo života. Darmo, genetiku človek nezaprie. A mali pravdu, teraz, už dosť dlho, je to oveľa lepšie. Ale bolo to na doraz! Do USA som odcestoval ako 49 ročný. Teda nie dosť starý na moju prácu a nie dosť mladý začať život odznovu. Klopem na drevo, podarilo sa!

Bolo ťažké si zvyknúť?

Chvíľu trvalo, kým sme si zvykli, jazyk bol problém, ale nie najväčší. Ten obrovský kultúrny rozdiel si mnohí neuvedomujú a hodnotia Ameriku cez európske oči, ale to je iný svet. Vo všetkom a teórie, že aj tam žijú iba ľudia, sú síce pekné, ale nie výstižné. “Americký sen” sme začali žiť až na Floride. Vo Vermonte sme si užívali krásnu prírodu.

Postupne sme sa zamestnali, našli sme si miesto v spoločnosti a pretože Florida je výrazne medzinárodná, bolo to ľahšie ako sme predpokladali. Bývali sme od pracovísk niekoľko minút autom, či bicyklom, čo je na krajinu úplná rarita. A vydržali sme v nej až do dôchodkového veku, čo si veľmi cenili naši zamestnávatelia.

Čo znamená Florida pre Slováka, ktorý je zvyknutý na štyri ročné obdobia?

Florida je vynikajúca svojim počasím, ale za to platíme vyššími cenami a občas bláznivými búrkami. Našťastie, naše mesto nikdy nezažilo hurikán a meteorológovia vedia prečo, mne stačí, že to tak je. Celý rok možno hrať tenis, jazdiť súťaže na bicykloch s príslušným tréningom a plávať v mori sa da 8 mesiacov v roku, teda tí statoční hovoria o 10 mesiacoch.

 

Koľko máš vnúčat?

Máme rozvetvenú rodinu, obe dcéry majú po tri deti, najmladší syn dvoch synov, teda osem vnúčat. Aby však toho nebolo dosť, najstarší vnuk, pán doktor, nám doprial pravnuka Maťka. Žijú v Bratislave, ďalšie v Dubaji a za chrbtom máme Ethana a Nicholasa, predstavte si koľko je Telekych.

Čo ťa momentálne najviac baví?

V súčasnosti som stále novinársky aktívny, šport robím pre Slovenský rozhlas, píšem aj do Nového času. A na TA3aj politiku a predstavia ma : náš spolupracovník na Floride. Teším sa, ale už nie som taký usilovný ako predtým, konečne dobieham to, čo som zameškal. Šport, čítanie, televízia, najmä veľké športové podujatia. Buď som na nich bol a videl len 10%, alebo som pracoval a nevidel nič. Teraz si sadnem pred televízor prvý deň a vstanem z kresla po záverečnom ceremoniály. Teda, ak nerátam tenis a bicykel.

Chodím pravidelne na hokej NHL v Tampe, kde mám akreditáciu vyše 20 rokov a po zakladateľovi Tampa Bay Lightning Philovi Espositovi som druhý najdlhšie slúžiaci člen ” establismentu “. A to je radosť, na druhej strane, Tampa je 72 kilometrov, tam to akosi ide, ale v noci naspať pri šoférovaní jem gumových medveďov, aby som nezaspal.

Na zaver iba toľko. Skúsil som, mám pocit, že som uspel, ale to neznamená, že musím zomrieť na Floride. Nie je tajomstvom, že starí tibetskí mnísi, roztrúsení po svete, na starobu prichádzajú domov, do vysokých hôr dožiť. Nikdy som nežil ako mních, ale ešte sa ním môžem stať.

Za rozhovor ďakuje Libuša Sabová

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články