Boli sme na svadbe a takto sa neveste, svojej dcére pred všetkými svadobčanmi prihovorila jej mama:
Pocity matky, ktorá vydáva svoju dcéru, sú zmesou radosti, smútku, hrdosti a nádeje. Radosti, že jej dcéra našla lásku svojho života a začína novú kapitolu. Smútku, že sa musí rozlúčiť so svojím dieťaťom, ktoré vyrastalo pod jej ochranou. Hrdosti, že jej dcéra je skvelá žena, ktorá sa dokázala postaviť na vlastné nohy a dosiahnuť svoje ciele. Nádeje, že jej dcéra bude šťastná a spokojná vo svojom manželstve a že si zachová silné puto s matkou.
Možno by som to mohla vyjadriť aj v básni:
Moja dcéra
Moja dcéra, moja radosť, dnes sa stávaš manželkou. Dnes sa spájaš s mužom, ktorého miluješ a ktorý ti bude oporou a priateľom.
Moja dcéra, moja radosť, dnes sa lúčiš so svojím domovom. Dnes sa presťahuješ do nového príbytku, kde si vytvoríš svoj vlastný svet.
Moja dcéra, moja radosť, dnes sa teším z tvojho úspechu. Dnes sa ukazuje, aká si skvelá žena, ktorá sa dokázala postaviť na vlastné nohy.
Moja dcéra, moja radosť, dnes ti želám všetko najlepšie. Dnes ti dávam svoje požehnanie, a nech ťa sprevádza Božia milosť.
Moja dcéra, moja radosť, nikdy nezabudni na svoju mamu. Navždy si pamätaj, že ťa mám rada a že si pre mňa najdrahšia.
Text Katarína K.
Foto Depositphotos.com
