Aj slovenská herečka žijúca v Amerike si zahrala vo vzťahovej komédii Až po uši
Seriál sa vracia po troch rokoch na obrazovky. Starí známi sa opäť zaplietajú Až po uši v romantike, humore, láske až za hrob, hystérii i bezradnosti. Všetci sa jednoducho hľadajú – a občas nájdu v cudzej posteli. Hlavnú hrdinku – emancipovanú a večne nespokojnú Šárku v ňom stvárnila Aňa Geislerová, ale peripetie s láskou má vo svojej postave aj rodáčka z Košíc Jana Kolesárová.
Ako sa vám pracuje s režisérom Hřebejkom?
Je to vynikajúci režisér a ja s ním robím veľmi rada. Ale celkovo celá produkcia bola veľmi optimistická. Musím povedať, že sme si všetci to nakrúcanie užívali, lebo bola pritom veľká sranda. Veľa sa tvorilo aj priamo na pľaci, takže často sme improvizovali. Honza to rešpektuje. Je skrátka skvelý.
Žijete v Kalifornii. Pracujete aj tam ako herečka?
Keď som prišla do Ameriky, mala som také plodné desaťročné obdobie. Veľmi som sa snažila a preto som aj veľa nakrúcala. Dokonca to boli aj reklamy, fotila som, tancovala, účinkovala v rôznych nezávislých televíziách. Veľa som sa naučila. Bola to taká moja tretia herecká škola po konzervatóriu a VŠMU. Navyše to bolo v angličtine. Malo to zmysel, kým sa mi nenarodilo moje dieťa. My totiž nežijeme priamo v centre Hollywoodu, ale ďalej na Hermosa Beach. V LA je všetko veľmi ďaleko a mne sa mi prehodili priority. Chcela som byť so synom doma. Obťažovalo ma šoférovanie na castingy a vlastne mi ani nevadilo, že som sa vzdialila tomu šoubiznisu. Začala som viac chodiť na Slovensko, aby môj syn poznal moju domovinu, rodinu a zároveň s tým začala prúdiť práca zo Slovenska a z Čiech – filmy a seriály. Ponuky prišli neplánovane a ja som sa už menej usilovala v LA.
Koľko rokov má syn? Identifikuje sa so Slovenskom? Alebo je to stopercentný Američan?
Lucas bude mať 10 rokov. Keď sa ho opýtam, kde by chcel žiť, tak povie, že v Amerike. Je dosť už viazaný aj na kamarátov, s ktorými veľa športuje. Myslím si ale, že sa to bude meniť. Každým rokom to bude iné. Teraz je už napríklad hrdý na to, že vie po slovensky. Kedysi sa zato hanbil, ale už cíti, že je to výhoda. Každý rok chodíme za dedkom a babkou na Slovensko. Vníma rozdiely, ale je to taký malý Američan.
Ako to vy znášate, keď ho opúšťate?
Odchádzam už od jeho dvoch rokov a vtedy som nechodila na dlhšie ako tri týždne, ale postupne si zvykal a už s tým akosi žije. Myslím, že to znáša dobre, lebo tam má otca, starých rodičov. Ale u mňa je to ťažšie. Mávala som aj výčitky, chýbal mi, lebo my sme veľmi naviazaní. Sme odkázaní na skype a píšeme si také milé listy, čo robil on, čo ja, takže aj to je spôsob.
Aká je podľa vás definícia Američana?
Žijem v Kalifornii a tá je úplne iná, ako zvyšok Ameriky. Obyvateľov veľmi ovplyvňuje počasie, veď slnko svieti skoro 365 dní v roku a to sa odráža na ľuďoch. Sú pozitívni a myslím, že je to úprimné. Radi si doprajú, sú gurmáni a neriešia svoj vek. My sme takí trošku vážnejší a serióznejší.
Máte dobrých kamarátov aj medzi Američanmi?
Málo. Ale asi je to aj moja chyba, či voľba. Je tu veľa Slovákov a Čechov a tak nejak prirodzene sme sa zgrupovali, lebo nás spája rovnaká história. Keď som ešte nakrúcala v Amerike, spoznávala som veľa ľudí, ale neprerástlo to do hlbších priateľstiev. Možno to bolo aj tým, že som mala hlbšie väzby vytvorené už tu, alebo aj tým, ako oni migrujú. Vplývajú na to aj vzdialenosti. V LA je všetko ďaleko. Nefunguje to ako tu, že človek zavolá niekoho na kávu. Tam si treba na to urobiť čas. Možno je to aj o mne, že ani ja som nemala až taký záujem.
