Život s mojou mamou
Moja mamička bude mať v novembri 84 rokov. Raz do týždňa sa stretneme na káve a pomedzi to si chodí do mojich sadov zbierať ovocie. Má už bakuľu na podopieranie sa, ale všade ju zabúda. A ja jej vravím:
– Mamička, nenos ju. Veď sama ti hovorí, že ju nepotrebuješ. Tak ti aspoň nohy silnejú, lebo čo zaťažuješ, to dostáva energiu.
Múdro ju nosí, lebo pri nastupovaní do autobusov si už nie je taká istá…
Vyzbierala a pojedla toto leto v sade a pri našom dome desiatky kilogramov čiernych ríbezlí, černíc, egrešov, malín… Neviem, čo s tým drobným ovocím budem robiť, keď jej nebude. Predtým na lesné ovocie chodila do lesov, ale teraz vraví, že keď tam aj ide, je to všetko malé a suché. Všetko do seba zapadlo – moje sady začali rodiť a ona presedlala na moje klíky, ktoré majú plody veľké, sladké a sú taktiež bio.
Vravím jej:
– Mamička, ty ešte nemôžeš odísť. Kto by tie kríky oberal? Veď to som zasadil pre teba.
A ona sa smeje. A keď sa smeje ona, smeje sa aj moja duša.
Pripomenulo mi to, keď dostala koronu (nikdy sa nedala zaočkovať). V ten októbrový týždeň 2022 som práve s dcérkou odletel na týždeň spoznávať Ibizu. Volali sme spolu a ja som jej vravel:
– Mamička, neboj sa, ty ešte neodídeš. Veď sme sa nerozlúčili, musíš ma počkať.
A ona sa smiala do telefónu:
– Pajo, Pajo, samozrejme, že ťa počkám.
Vesmír počuje, čo vyslovujete. Ale hlavne vidí do vašej duše. Moja mama často vraví, že prijala smrť, že je každý deň pripravená odísť, je s ňou zmierená.
Ale rovnako tak stále žasne nad životom, veľa číta a vždy spolu nadšene diškurujeme nad témami, ktoré práve číta. Takých ľudí si Boh ešte k sebe nevolá, lebo vie, že sa z bytia ešte tešia a ani sa na nič neupínajú. Lebo čoho sa bojíte, o to prichádzate. Bojte sa smrti a prídete o život. Začnite si odovzdane užívať bytie a dožijete sa veľa rokov.
Text a foto Pavol Hirax Baričák
