Tatiana Jaglová: Teraz, v zrelom veku sa môžem venovať tomu, o čom som si ani nedovolila snívať
Mám šťastie, že som novinárka. Či skôr bola? No ak je človek raz novinár ostane ním do posledného výdychu. Komentujem v hlave správy keď počúvam televíziu, alebo čítam noviny. Niečo aj píšem. Najmä pre Literárny týždenník. Začínala som v Smene, v denníku. Neskôr som bola šéfredaktorkou týždenníka International ExPress.
Písala som scenáre pre slovenskú televíziu aj pre Krátky film Slovenskej filmovej tvorby, poviedky pre časopisy a magazíny. Jedného dňa prišiel čas rozlúčiť sa s aktívnou novinárčinou a to ma poriadne zaskočilo. Chvíľu som fňukala a oddávala sa sebaľútosti. Potom mi napadlo pokračovať v poviedkach až kým z nich nebude kniha. A podarilo sa. Vyšiel Deň motýľa. S nádhernou titulnou stranou – fotografiou od Petra Brenkusa. Neviem žiť bez toho, aby sa mi v hlave ,,nepísali“ texty. Nechcelo sa mi zostať na mieste, ale ísť ďalej. Za niečím novým. Začala som s románom Znamenie ohňa. Podarilo sa. Potom mi moja hlava napísala román Šialený nápad, neskôr Strach zo zrkadla, Medúza a teraz vychádza najnovší – Četova svadba.
Až teraz, v zrelom veku sa môžem venovať tomu, o čom som si ani nedovolila snívať. Písaniu kníh. Veď keď vyštudujete geofyziku, chvíľu v odbore pracujete, potom sa šťastným riadením osudu dostanete do skvelej redakcie ( Smena), nemáte čas a ani odvahu pustiť sa do písania kníh.
Prečo píšem:
Píšem, lebo inak neviem žiť. Stávam sa hrdinkami ale aj hrdinami svojich kníh, žijem ich život, počúvam, čo mi hovoria, smejem sa a smútim s nimi. V pamäti sa mi vynárajú rôzne zážitky, smutné aj veselé príhody a najmä odpovede na otázky, ktoré som predtým neriešila. Teraz mám viac času a dúfam, že aj viac rozumu. My, ženy, máme šťastie. Vieme byť jedna druhej terapeutkou. Prichádzajú mi na myseľ hodiny a hodiny, strávené s kamarátkami insitne psychologickými rozbormi ich aktuálnych trápení. Na vysokej škole (PFUK Bratislava) som mala samých spolužiakov a oni sa za tých päť rokov prestali hanbiť hovoriť predo mnou o intímnych veciach. A tak som nazrela aj do mužskej duše. Píšem, lebo moja hlava, ktorá sa kedysi venovala matematike a fyzike odrazu prepla na literatúru. Inak – máme to v rodine. Otec bol novinár, aj dcéra je novinárkou. Literatúra ma fascinovala odkedy som sa naučila čítať. Neviem si predstaviť deň bez čítania, alebo písania knihy. Ako je možné, že som predtým, hoci nie dlho, žila inak?
O čom je nová kniha:
Mysteriózny príbeh o hľadaní harmónie človeka s prírodou. No aj zdanlivo pokojný život v lesnom prostredí môže prekvapiť zákernosťou a duch hôr nič človeku nedaruje. Profesionálne vyhorená, citovo vyprahnutá Anna odchádza žiť do horského zrubu v nádeji, že nájde duševnú rovnováhu. Osud jej prichystá aj čosi viac….
Ako novinárka, ktorou sa stále cítim, pozorne sledujem aj politiku a – ako inak- vkráda sa mi aj do kníh. Kniha je zrkadlo – mojej duše, života, ale aj spoločnosti v ktorej žijem.
Tatiana Jaglová
