Šťastné lúčenie
Plný autobus spokojných detí, len to vaše srdcervúco narieka. Pripadáte si ako krkavčí rodič, ktorý dieťa vyháňa z bezpečnej náruče domova. Pritom ešte včera bolo radostne rozrušené z nadchádzajúceho dobrodružstva. Ale lúčenie býva také.
Jedno zo železných pravidiel hromadného odchodu malých detí je, že tento čierny Peter vždy na niekoho vyjde. Máte smolu, že tentoraz padol na vás. Možno sa vám vlúdia do hlavy pochybnosti typu: Nie je na tábor ešte veľmi malé, čo keď sa oň dobre nepostarajú, čo keď tam bude nešťastné? Väčšinou je toto sebatríznenie zbytočné a dieťa v tábore na slzy z lúčenia zabudne už na druhý deň. Niekedy však nie. Ide o to, rozpoznať ten rozdiel skôr ako pred autobusom. Keď sa však už dopredu vzdáte tábora, pripravte sa no to, že budete musieť zložito a za pomoci celej rodiny hľadať náhradný program.
Na veku vôbec nezáleží
„Neexistuje žiadny ideálny vek na tábor, u každého dieťaťa je to inak,“ vysvetľuje detský psychológ Michal Majerčík. „Väčšina detí býva na prvý tábor pripravená v siedmom, ôsmom roku, ale niektoré až v desiatom, či jedenástom. Iné deti zase o tábor vôbec nestoja a sú spokojné aj bez neho. Podstatné je, aby dieťa samotné prejavilo záujem, že chce ísť.“ Máte dieťa v tretej triede a nejaví záujem o tábor? Nedeste sa, ešte to zďaleka neznamená, že vám doma vyrastá malý asociál extrémne závislý na rodičoch. „ Tábor je určite zaujímavá životná skúsenosť, ale pre spoločenský rozvoj dieťaťa nie je nevyhnutný,“ hovorí docent Majerčík.
Dobré rady na cestu do neznáma
Čo všetko sa dá urobiť preto, aby čierny Peter v podobe zúfalého dieťaťa nepadol práve na vás? Jednoducho potomka pripraviť na to, čo ho čaká. Začína to asi šesť mesiacov pred odchodom tým, že dieťaťu ponúkneme tábor ako lákavú možnosť, ako stráviť časť leta. „Nie je dobré predstavu vymaľovať na ružovo. Realita potom nemusí byť taká, ako detská fantázia a o traumu je postarané,“ varuje psychológ. Môžeme začať komplimentom. Svojmu prváčikovi vysvetlíme, že je už veľmi šikovný, že do tábora môže ísť. Potom by mal nasledovať stručný popis kedy, kam a s kým (ak pôjde kamarát alebo aspoň súrodenec dieťaťa, máte o šťastné lúčenie z polovice postarané) a potom najlepšie nejaká veselá historka z vášho pobytu v tábore. Je dobré dieťaťu porozprávať, čo všetko ste sa v tábore naučili. V tomto výpočte by určite nemalo chýbať to, čo váš potomok zvláda ľavou zadnou. Tak bude mať pocit, že je na neznáme dobrodružstvo vyzbrojený.
V tejto fáze by dieťa malo prejavovať nadšenie, alebo prinajmenšom záujem. Odmietavú reakciu je dobre zobrať vážne. „Často sa dieťa bráni niečomu novému len preto, že to nepozná,“ myslí si doktor Majerčík. „Menšie deti majú často obavy z úplne banálnych vecí, ako napríklad: „Čo budem robiť, keď sa mi v noci bude chcieť ísť na záchod?“, alebo „Kto mi pomôže so zipsom na batôžku?“ To ale vyjde najavo len vtedy, keď sa o tábore budete chvíľu nenútene rozprávať. Problém potom môžete spolu s dieťaťom spoločne vyriešiť. V žiadnom prípade by som dieťa do tábora nenútil, ale snažil by som sa ho motivovať tak, aby tam samé chcelo ísť.“
Ono sa povie motivovať, ale čo keď máme doma tichého počítačového odborníka alebo introvertného knihomola? Na lesné dobrodružstvo, alebo nočný pochod ho asi nenalákame. Pre také dieťa je dobré objaviť špecializované tábory, napríklad aj na krátkodobejší pobyt. Počítačový, potterovský, konský, výtvarný, keramický, šachový…. dnes je veľký výber. Pripojte najlepšieho kamaráta a bude vám z okienka autobusu veselo kývať.
Spoločenské otužovanie
Ak máme doma úzkostlivé dieťa, musíme ho začať otužovať aspoň pol roka pred odchodom. Začnime s víkendom u babičky, potom sa dá dohovoriť prespanie u kamaráta, dvojdňový výlet so známymi. „Poslať úzkostlivé dieťa do tábora bez prípravy je dosť riskantné,“ varuje doktor Majerčík. „Niektoré to môžu zvládnuť a všetko dopadne dobre, iné však môžu získať traumu na celý život. Dopredu to nikto nepozná, preto je dobré byť opatrný, dieťa nelámať, len ho jemne tlačiť dopredu.
Tlak z vašej strany môže byť veľmi nenápadný, jednoducho s dieťaťom len hovorte o tom, čo ho zaujíma a hľadajte, čo by ho na tábore mohlo zaujať. Páči sa mu karneval? Výborne, pohotovo reagujte: „Vieš čo, v tábore býva aj maškarný ples, zistím, či bude aj tu,“ Spievanie, športovanie, morseovka, čokoľvek. V tomto prípade účel svätí prostriedky. Platí len jedno obmedzenie: nesmiete si vymýšľať. Dieťa totiž hneď na začiatku pobytu zistí, ako sa veci majú a po šťastnom rozlúčení by mohol nasledovať nešťastný pobyt.
Plakať je dovolené
A sme naspäť na mieste činu: pred autobusom, ktorý má o pätnásť minút odviezť vaše dieťa do tábora. Dospelí i deti sú nervózni ako kone pred štartom. Sebaistí zneistejú, zneistení plačú. „A prečo nie? Na slzách nie je nič zlého. Veď sa na nejaký čas lúčime a to je smutné. Nemusíme sa tváriť, že nie,“ obhajuje plač psychológ. Na túto chvíľu by sme si mohli pripraviť malý trik. Z tašky vytiahnuť malý balíček s prekvapením do autobusu. Môže v ňom byť malá sladkosť alebo milá drobnosť, to je jedno. Určite upúta detskú pozornosť a zvedavosť preklenie smútok. Balíček žuvačiek, alebo cukríkov, z ktorého ponúkne ostatné deti. Takto sa zbúrajú mosty medzi neznámymi, z ktorých sa zrazu stávajú známi. Dieťa povzbudia, aké je to jednoduché. Rozlúčte sa s tým, že mu budete písať, ale neprikazujte mu, aby vám tiež písalo. Počkajte, kým do poslednej zákruty môžete mávať, posielať vzdušné bozky.
Ak sa plač pri lúčení zvrhne na hysterické scénky, je lepšie rýchlo sa rozlúčiť napríklad so slovami, že už idete napísať list, aby načas prišiel a dieťaťu rýchlo zmiznúť z očí. Deti, ktoré chceli ísť do tábora, túto situáciu zvládnu, hoci vyzerá veľmi dramaticky. Napriek tomu je dobré, neskôr si telefonicky overiť, ako dieťa odchod a prvé chvíle v tábore zvládlo.
