Sedem viet, ktoré by rodičia nemali vysloviť
Pst! Dieťa…
V ruchu rodinného života nemožno každé slovo zvažovať na zlatníckych váhach. Výchova detí znamená pre človeka veľké nervové a citové vypätie. A veľa energie. Preto nečudo, že rodičom často vybehne z úst poznámka, ktorú vlastne vôbec nechceli vysloviť. Väčšinou sa to dá hneď rýchlo napraviť gestom nežnosti alebo tým, že sa vec obráti na žart.
Nasledujúcich sedem viet však môže na dieťa veľmi ťažko doľahnúť a niekedy si ich môže zapamätať na celý život. Niektoré z nich patria dokonca k štandartnému repertoáru rodičov, takže si vlastne už ani neuvedomujú ich obsah a závažnosť. Pre deti to však nie sú závažné slová, obyčajné frázy, ale vety, ktoré sa ich vždy hlboko dotknú, ktoré zabolia ako facka.
„Z teba nikdy nič nebude!“
Slabé výsledky v škole dosahuje dieťa spravidla nie preto, že je lenivé, alebo že sa nechce naučiť, ale preto, že sa cíti priveľmi zaťažené. Možno má strach, že dostane trému a zas sklame, možno prežíva obdobie skľúčenosti a zakrýva to „bezočivosťou a lenivosťou.“ A v tomto období ten, kto mu je najbližší a kto mu má vlastne najlepšie rozumieť, kto preň predstavuje autoritu, vyriekne ortieľ: „ Z teba nikdy nič nebude! Vždy si bol neschopný a taký zostaneš!“ Je to výrok, ktorý dieťa oberie o poslednú oporu. Potvrdí mu, že jeho strach je opodstatnený, nič mu nepomôže, nezvládne to, nech by robil čo chce.. Keď už treba vyčítať, tak takto : Neurobil si to a to…. Toto si urobil zle… Mal by si konečne urobiť…. Nikdy však nespochybňujeme osobnosť dieťaťa a jeho vyhliadky do budúcnosti.
„Len počkaj, keď príde otec !“
Už malé dieťa vie vycítiť, že sa matka stavia do nižšej pozície ako otec. Sama si tak sťažuje výchovu teraz i v budúcnosti a zároveň vrhá na otca zlé svetlo. Vzťah dieťaťa k otcovi je vždy iný ako k matke, lebo otcovia zachádzajú s deťmi inak, inak sa s nimi hrajú, inak sa s nimi rozprávajú, do ich života vnášajú iné prvky. Preto je potrebné, aby vyrastali s kladným vzťahom k obom rodičom. Preto je potrebné, aby týmto iným prvkom nebolo práve trestanie. Keď z otca robíme strašiaka riskujeme, že sa medzi dieťaťom a otcom vyvinie vzťah, z ktorého dieťa nemôže veľa vyťažiť.
„Pôvodne sme chceli radšej dievča/chlapca !“
Keď dieťa začuje takúto poznámku, je to preň hotové nešťastie. Vyrozumie z toho to, že nie je také, aké rodičia chceli a ani nikdy nebude, lebo sa nevie zmeniť na dievča/chlapca. Pre duševný vývoj dieťaťa je nesmierne dôležité, aby dievča bolo rado, že je dievča a chlapec rád, že je chlapec, aby boli hrdí, aby nemali pocit, že mali byť radšej to druhé.
„Vlastne sme už ani nechceli mať dieťa!“
Oneskorený prírastok býva pre rodinu spravidla prameňom veľkej radosti. Pre nich táto veta znamená skôr to, že sú dnes šťastní a predtým boli vlastne hlúpi, keď už dieťa nechceli. Lenže dieťa, ktoré túto vetu zachytí a dieťa často zachytí práve to, čo rodičia najmenej očakávajú, lebo vôbec nepredpokladajú, že počúva, sa ňou dlho zaoberá. A čím je staršie, tým dlhšie sa zaoberá otázkou, či sú jeho rodičia vôbec radi, že ho majú, či ho ľúbia rovnako ako jeho súrodencov.
„Keby sme nemali dieťa …“
…..mohli by sme ísť na dovolenku…. mohli by sme si kúpiť auto… mohli by sme si nájsť lepšie zamestnanie… Je
fakt, že deti stoja veľa peňazí, obmedzujú pohyb, vyžadujú si nemalé obete… Deti však nemôžu zato, že sú na svete, ani za to, že rodičom spôsobujú isté obmedzenia. Nie je spravodlivé vzbudzovať v dieťati pocit viny za niečo, za čo vôbec nemôže. Ani pri najlepšej vôli sa nemôže premeniť na auto.
„Budeš presne taký, ako….“
Nikto na svete nikdy nebude presne taký, ako niekto iný. Každý človek individualista a chce zostať sám sebou. U dieťaťa človek nikdy nemôže vedieť, aké raz bude. Takéto prorokovanie, ktoré vyslovujeme skôr na výstrahu, však môže pôsobiť na dieťa práve opačne ako vlastne chceme. Porovnávame ho totiž so záporným vzorom, čo môže spôsobiť, že sa dieťa samo začne s ním porovnávať a dokonca sa mu prispôsobovať. Dieťa však potrebuje čosi celkom iné ako záporný vzor. Potrebuje získať vedomie, že má veľké schopnosti a možnosti, ktoré môže patrične rozvíjať a využívať, že o jeho osude ešte nie je vonkoncom rozhodnuté, lebo mnohé záleží práve od neho.
„Keď to urobíš ešte raz, nebudem ťa ľúbiť !“
Vedomie, že je na svete niekto, kto ho nekonečne ľúbi, potrebuje dieťa práve tak, ako potravu. Nikdy by sme nemali našu lásku k dieťaťu spochybňovať, alebo mu ju dokonca upierať. Ani za trest nie ! Samozrejme, že mu našu lásku v skutočnosti neberieme, že nikdy ani nepomyslíme na to, že ho za trest budeme mať radi. Preto by sme sa mu tým nemali ani vyhrážať. Aj hrozba môže dieťa obrať o istotu, lebo si to vysvetľuje tak, že sa rodičia môžu od neho naozaj odvrátiť. Nikdy nezabúdajme, že deti, či už veľké alebo malé berú doslova to, čo my dospelí vôbec nemyslíme tak, ako to povieme. Nie je totiž dôležité, ako to my myslíme, ale to, ako to deti pochopia.
