S tou blondínkou je to takto:
Občas sa mi to stane. Ako dnes.
Skúšala som si šaty. Milá pani predavačka ma presviedčala, že tá farba je celkom pre mňa. „Prefarbeným blondínam takáto zelená vôbec nesvedčí!“
Len takým prirodzeným, ako som ja.
Nuž, áno. Občas sa to stane. Klameme telom. Blondínky sú brunetky a brunetky zase blondínky. Vrásky nemáme, máme a potom zase nemáme…
Našťastie, na ničom z toho nezáleží.
Pretože to, kým sme, z nás nerobí farba vlasov a ani nejaká tá vráska okolo očí. Mať ich je rovnako správne, ako proti nim, či skôr s nimi bojovať. Lebo oboje je správne. Náš životný pocit je jedinečný. Iba náš. Kľudne sa na vrásky či šediny „vykašlime“ a úplne rovnako kľudne robme všetko pre to, aby sme stopy času spomalili. Komu sa ako páči. Pretože ak sa to nestane zmyslom nášho života, ak celé naše úsilie a záujem nesústredíme iba do obrazu v zrkadle, zostane nám ešte dosť síl, aby sme videli aj svet okolo. Aby sme počuli, keď sa ľudia smejú rovnako intenzívne, ako keď plačú. Aby sme spoznali volanie po podanej ruke, aby sme pomohli, ak vieme a smieme.
Pretože podieľať sa na šťastí iných, byť jeho spolutvorcom, podať ruku a pomôcť vstať a ísť…to je to, na čom záleží.
Milé dámy, dovidenia v kaderníctve.
Ja tie šediny nechcem. Ani náhodou!
A moja pravá farba je táto.
Ibaže, to už bolo dávno.
Nie len v minulom storočí, ale aj tisícročí!
Eleonóra Porubcová
