S akademickým maliarom Štefanom Polákom len tak o živote
Vždy som ho volala Števko. Môžem tak familiárne, lebo sa poznáme od detstva. Na strednej škole sme chodili do jednej triedy a aj naše mamy boli veľmi dobré kamarátky. Napriek tomu je Števko pre mňa veľmi tajomným človekom. Preto som ho požiadala o tento rozhovor, aby som aspoň trošku poodkryla jeho život (na titulnej fotografii so svojou vnučkou).
Pomyslel si si niekedy, možno v detstve, že by si mohol robiť aj niečo iné ako maľovať?
Ani ma nenapadlo. Výtvarno ma vždy zaujímalo a napĺňalo ma radosťou. Keď som sa ako dieťa dozvedel, že existuje povolanie akademický maliar, povedal som matke, že nič iné nebudem. Najprv nastalo v rodine zdesenie. Neskôr, s pribúdajúcimi oceneniami sa s tým rodičia zmierili. A podporovali môj bláznivý nápad i ekonomicky. Pôvodne som mal byť lekár alebo inžinier.
Mal si vždy z kreslenia jednotku?
Moje úplné začiatky, to bolo v škôlke, boli spojené so skladaným toaletným papierom. Na tomto médiu som murárskou tužkou realizoval možno prvé komiksy na Slovensku. Nekonečný podklad bol plný rytierov, princezien, drakov … A jednotku z kreslenia som mal vždy, dúfam, že mi to vydrží.
Kleopatra
Odlišoval si sa od svojich rovesníkov? Ako to vnímali oni, ako ty?
Od svojich rovesníkov som sa samozrejme nelíšil. Prežil som rovnaké detské choroby i hry. Snáď iba na hodinách kreslenia mi učiteľ natoľko dôveroval, že v jeho neprítomnosti som ho zastupoval, dokonca aj známkoval. Samozrejme, že menej úspešným spolužiakom som vylepšoval ich práce, aby som im mohol dať lepšie hodnotenie. Neskôr som od niektorých zase ja odpisoval matematiku.
Už na strednej škole bolo jasné, že budeš študovať VŠVU, alebo si uvažoval aj o inej alternatíve?
To som si vôbec nepripúšťal. Skrátka, som „paličatý“, čo má svoje výhody aj v slobodnom povolaní.
Môj trojhlavý priateľ
Čo všetko si okrem VŠVU absolvoval?
Okrem základného vzdelania som, ako dobre vieš, zmaturoval na SVŠ v Partizánskom. Mal som ponuku ísť na SŠUP v Bratislave, ale preferoval som získať vedomostí z iných humanitných oblastí. Výtvarne som sa snažil narastať pod vedením vynikajúceho pedagóga a výtvarníka pána Vladimíra Fulku. Bol to rovný a priamy chlap. Drsná škrupina a vo vnútri zlaté srdce. Bol som prvý, kto sa z jeho žiakov dostal na našu alma mater, kde som neskôr určitý čas vyučoval. Štúdium som ukončil s červeným diplomom v roku 1977. V roku 1982 som študoval na ENSAD v Paríži u profesora Zao Wou-Ki, ktorý bol jedným z posledných súputníkov Picassa a tiež u profesora Greniera, vynikajúceho technológa. Francúzsko mi prirástlo k srdcu. Po roku 1989, keď som už mohol cestovať, som sa tam systematicky vracal, žil, tvoril a vystavoval. Deti získavali dvojdomé vzdelanie, chodili do francúzskej školy a diferenčné skúšky robili na Slovensku. Učila ich moja manželka, ktorá má okrem iného i pedagogické vzdelanie. Ak sa niekto chce venovať umeniu je odsúdený do pozície večného študenta všeobecných vedomostí i samého seba.
Levitácia – bronz
Akú úlohu v tvojom živote zohral pobyt vo Francúzsku?
Je to nádherná, kultúrne i inak bohatá krajina. Francúzi majú termín „l’art de vivre“/umenie žiť/. Poznal som mnohých, ktorí sú skutočnými umelcami života. Na zložité otázky je ťažko jednoducho odpovedať. Mám priehrštie zážitkov z dramatických a vzrušujúcich rybačiek na Atlantiku, návštev pravekých jaskynných galérií, zámkov na Loire. Krajinu som prešiel od kanálu La Manche po Côte D’Azur. A moja láska – Paríž. Je to viac ako môžeme očakávať od stretnutia mnohých kultúr. Je to ich splynutie dynamické a dramatické. Podobá sa láske telesnej i duševnej. To nie je mesto, je to stav duše – životný pocit. Paríž mi dal ďalší rozmer radosti zo života. Je toho veľa …
Básnik a jeho múzy
Ako vznikajú tvoje obrazy?
Obraz sa nedá „vyrobiť“, obraz musí nastať. Každé umelecké dielo je ako živá bytosť. Jeho vznik začína okamihom „počatia“. Keď prvotný impulz, iskrička, zapáli tvorivý oheň. Potom nasleduje tzv. „larválne“ štádium. Začínajú sa rozvíjať základné konštrukčné koncepcie. V realizačnej fáze vzniká obsah a forma. Vyústením tohto úsilia je polotovar, ktorý až po „oplodňujúcom“ stretnutí s divákom, nadobúda svoj definitívny tvar, prechádzajúci neustálymi zmenami. Dĺžka jednotlivých etáp je flexibilná, preto vravím, že dielo nikdy nie je hotové. Má svoj vlastný osud. Ja sa pri tvorbe pohybujem na hrane sna a reality. Dala si mi otázku, o ktorej sa píšu knihy …
Divadlo života
Števko, sledujem ťa teraz na fb a čítam, aké filozoficky náročné otázky si stále kladieš, ktoré my, takí prvoplánoví ľudia, vôbec neriešime. Myslíš si, že sme tým v živote ochudobnení?
Vnútorné bohatstvo človeka nezávisí od druhu a rozsahu vzdelania, ale od schopností vnímať a ochutnávať tajomstvá ponúkané životom. Každý žijeme vo svojej farebnej bubline, ktorá v okamihu, čo nám bol daný, voľne pláva nekonečnom. Tento nádherný zážitok si môžeme dovoliť každý. Treba len byť účastný týchto zázrakov. Slnko radosti bez zábran disponuje svojími lúčmi …
Alenka v ríši snov
Trošku zo súkromného života. Čo robí tvoja žena? Koľko máš detí?
Moja pani skončila Prírodovedeckú fakultu UK. Účinne mi pomáha s dokumentáciou tvorby a je mojím prvým kritikom. Syn je kreatívny v oblasti počítačových technológií a dcéra je úspešná fotografka.
Baví ťa aj niečo iné ako tvorba? Čo?
Ja som zvedavý človek, takže ma baví všetko.
Ako relaxuješ?
S tým mám problém, lebo zvádzam nikdy nekončiaci boj s časom. Našťastie rodina mi vždy pomáhala.
Priatelia, pobyt v prírode, knihy, film …
Spomienka – bronz
Čo šport?
Ako chlapec som sa úspešne venoval športovej gymnastike. Teraz sú to prechádzky.
Ako vnímaš, že máš zrazu 70 rokov? Neriešiš to, alebo áno?
Neriešim. Sú v živote dôležitejšie veci.
Keďže sme včera boli na vernisáži výstavy diel akademického maliara Štefana Poláka v T & AC Gallery na Zámockej ulici v Bratislave, pripájam niekoľko fotografii z tejto akcie.
Za rozhovor ďakuje Libuša Sabová
