Renáta Názlerová a jej OSUDOVÁ ŽENA
Anna Jakubovie je žena v zrelom veku. Je nielen nebezpečne príťažlivá, ale aj nebezpečne úspešná. Kde príde, nezostane kameň na kameni. Mužov využíva, ženy podceňuje, úspech povyšuje na najvyššiu životnú métu. Príde však deň, keď si bude musieť, proti svojej vôli, vypočuť drsné slová psychoterapeuta: „Máte problém a ak ho chcete vyriešiť, potrebujete sa vrátiť do svojich minulých životov.“
Začítajte sa do novinky Osudová žena:
Cyril a Juraj sa poznali už dlho, študovali spolu medicínu, spolu sa rozhodli pre špecializáciu psychiatria a neskôr si otvorili aj spoločnú prax. Časom sa ich cesty rozišli, no obaja zostali verní svojej profesii, dobrému koňaku a pravidelným spoločným posedeniam v cigarovom klube.
„Bol by som ti zaviazaný, keby si ju prebral,“ začal pracovnú tému Juraj. „Pracujem s ňou pomaly rok, a výsledok nijaký.“
Cyril si labužnícky potiahol z Cohiby, vyfúkol a zamyslene sa usmial. „Mám tomu rozumieť tak, že si sa do nej zaľúbil, či ona do teba? Alebo si narazil na psychiatrický orech, ktorý nedokážeš rozlúsknuť?“
„Príťažlivá je, až nebezpečne. Ale je neuveriteľne tvrdá, neprístupná, arogantná a cynická, že to svet nevidel.“
Cyril sa zasmial. „Tak to ti pekne ďakujem, že mi chceš posunúť nejakú asociálnu beštiu.“
Juraj nesúhlasne pokrútil hlavou. „O to práve ide, že taká nie je. Myslím si to, hoci sa mi ju nepodarilo priviesť k úprimnosti. Je v nej niečo nesmierne magnetizujúce. A aby som nezabudol – je nadpriemerne inteligentná. No ja som vyčerpal všetky možnosti, a bol by som rád, keby si jej pomohol, ak to dokážeš. Veď vieš, tými svojimi metódami.“
Aj to bol jeden z dôvodov, prečo si po čase obaja psychiatri rozdelili prax. Cyril sa totiž rozhodol ísť inou cestou, nie cestou hromadného predpisovania liekov. Nemal pacientov, ale klientov, a tých si vyberal. Venoval sa zároveň praxi i výskumu v oblasti hypnózy a regresných terapií. Ako vdovec, dokonca bohatý vdovec – za čo vďačil svojej manželke a tá zasa rodičom, ktorí v reštitúciách získali majetky za milióny – mal svoju prácu už iba ako koníček. Inak si užíval všetko, čo život ponúkal, šport, cestovanie, pohodlie. Mohol o sebe pokojne vyhlásiť, že je atraktívny čakateľ na šesťdesiatku, hoci vyzerá najviac na štyridsaťpäť. Ženy si mohol naozaj vyberať.
A predsa to nerobil. Niežeby nevedel oceniť a nevedel si vychutnať aj túto stránku života, no presadil teóriu, že keď už, tak to musí byť niečo mimoriadne. Radšej jedna, čo stojí za tisíc, ako tisíc, z ktorých ani jedna nestojí za nič. A takou jeho aktuálnou priateľkou a spriaznenou dušou bola Ester.
„Ako sa tá nedobytná pani volá?“
„Je to inžinierka a má ešte nejaké tie moderné tituly, asi tri. Jej meno znie Anna Jakubovie.“
„Znie to ľudovo,“ konštatoval Cyril. Po chvíli dodal: „Podľa toho, čo hovoríš, ona o zmenu nestojí, tak načo sa snažiť?“
Juraj pokýval hlavou, tentoraz súhlasne.
„Ono je to tak, že na terapie ju prihlásil jej zamestnávateľ. Je to audítorský medzinárodný koncern a ona je tam vysokopostavená manažérka. Údajne je vo svojom fachu skvelá, ale vzťahy má katastrofálne. Každého pol roka jej musia zostavovať nový tím. Nikto s ňou nevydrží.“
„Ako môže byť výborná v práci, a pritom je disociálna?“ zaujímalo Cyrila.
Text a foto Renáta Názlerová
