Prvýkrát u svokrovcov
Ja som dievča z mesta. Vyrastala som v bytovke a neskôr v rodinnom dome so záhradou, kde bolo treba pomáhať. Napríklad s kopaním záhrady na jeseň, na jar sadiť, vytrhávať burinu, zbierať mandelinky zo zemiakových listov, aby sme nemuseli použiť chémiu, oberať a zavárať ovocie…skrátka všetky roboty okolo domu som ovládala. Aj podkúriť sporák, uvariť na ňom obed. V hlavnom meste, kde som sa po skončení školy usadila, som nič také nepotrebovala, ale všetko sa mi zišlo, keď som prišla na prvú návštevu mojich budúcich svokrovcov na malú stredoslovenskú dedinku. Mali také malé hospodárstvo so sliepkami, králikmi, prasiatkom a samozrejme záhradu, role a ovocné sady. Svokra sa naozaj vedela obracať. Ešte aj do roboty na družstvo chodila, ale stihla všetko obrobiť, opatriť, navariť, upratať, napiecť. Veľmi šikovná žena to bola. Dodnes neviem, či som sa jej páčila, alebo nie, ale podstatné pre ňu bolo, že si ma vybral jej jediný syn. V celej rodine mala veľký rešpekt. Bolo tak, ako ona povedala, lebo mala, ako sa dnes hovorí, vysokú školu života. Čo ma najviac pri prvej návšteve prekvapilo? Pýtala som sa, kde majú odpadkový kôš. Že vraj načo? Oni nič nevyhadzujú, všetko recyklujú, ďalej zužitkujú, spracujú, či použijú na kŕmenie zvierat. Zo starých odevov svokra robila koberce, papier sa spálil, škrupiny z vajec zjedli sliepky, šupky zo zemiakov zase prasiatko, staré topánky boli dobré do záhrady…Ani ma teraz nenapadne, čo všetko sa takto recyklovalo. Viem len, že táto bezodpadová technológia dokonale fungovala. Takáto bola moja prvá skúsenosť u svokrovcov, ktorú som si zapamätala na celý život a myslím, že som si z toho dosť zobrala do života!
Na fotografii zľava: Svokra Zuzka, svokor Ondrej, moji rodičia, ja a dole náš psík Catley.
Libuša Sabová
