Prvý sneh a parené buchty?
Ako to spolu súvisí? No nijako. To len ja som si spomenula na prvý sneh, keď som bola ešte dieťa. Píše sa rok 1958. Je 1. december a tiež sobota. My deti sme sa nevedeli dočkať rána, lebo snežiť začalo už večer. Nosy nalepené na oknách a tešili sme sa z bielej periny. Ale najskôr sobotná rozprávočka. Ako pekne ich vedela čítať teta Viera Bálintová. O trištvrte na deväť sa rozprávka v rádiu skončila. Rýchlo sa najesť, teplo sa poobliekať. Otec išiel do pivnice pre sánky. Po lete boli kovové lišty na spodku zhrdzavené, radi sme pozorovali hrdzavé stopy na snehu, ktoré ale čoskoro zmizli. Otec nás ťahal na blízky kopec. Nebol prudký, ale keď sa dobre vyjazdil, išlo to ako po masle.
Otec nás učil lyžovať, aj korčuľovať. Vtedy sme ešte bývali v činžiaku a za ním bola dostatočne veľká plocha aj na klzisko. Všetci otcovia si vysúkali rukávy, plochu upravili, dotiahli hadice a každý večer polievali, len aby sme sa my deti dostatočne vyšantili na čerstvom vzduchu.
Vtedy ešte v zime stále mrzlo a napadaný sneh sa len tak ľahko nerozpustil. S červenými lícami sme prišli domov, kde nás už čakala sobotná fazuľová polievka a parené buchty, ktoré moja mama robila na panvici, aby boli zo spodku pripečené. Nebolo lepšej dobroty. O niekoľko dní bude chodiť Mikuláš a musíme byť všetky deti veľmi dobré, aby nám niečo priniesol!
Libuša Sabová
Foto Pineterest.com
