Priateľky na život a na smrť
Máte pocit, že ste sa nenarodili pod šťastnou hviezdou? Že kam stúpite, desať rokov tráva nerastie? Vítajte v klube. Aj ja som prepadla seba ľútosti a nezabúdala som oboznamovať okolie s najnovším výpočtom svojich „rán osudu.“ Jedného dňa som sa však poriadne musela chytiť za nos. Vďaka Marte. Marta bola obyčajná šedá myška zavalitej postavy s nečistou pleťou a siedmimi dioptriami na ľavom oku. Na pravé takmer nevidela. Mala som ju zaučiť v pokladni hypermarketu. Po dlhom čase to bola prvá práca, ktorú dostala poctivo sa snažila. Začala som s ľahkou konverzáciou o ničom s vedomím, že v tejto dvojici som hviezda. Pri monotónnom pípaní automatických pokladníc sme sa, ani neviem ako, dostali k vážnejším témam. A Marta mi začala rozprávať o svojom živote.
Nemala ľahké detstvo. Žila len s matkou, otec od rodiny odišiel, keď bola ešte veľmi malá. Už ho nikdy nevidela. Okolo desiateho roku si uvedomila, že v živote nebude patriť medzi tie krásne a úspešné, ale skoro sa s tým vyrovnala. Keď začala chodiť do tanečnej, odprevádzal ju domov tanečný partner a znásilnil ju. „ A to som akurát mala menštruáciu. Vôbec mu to nevadilo,“ hovorila o hroznom zážitku ako o obloženej žemle. Páchateľa nezažalovala, pretože v meste ho všetci poznali a ona nechcela mať problémy. „Bola som rada, že nie som tehotná. To by bola naozaj smola, zvlášť keď všade rozprával, ako som mu dobrovoľne dala. Dnes ho denne stretávam, ale už som sa s tým vyrovnala. Skôr ma mrzelo, keď dievčatá rozprávali, kde a ako ktorá prišla o panenstvo a aké to bolo. To moje si ukradol chlapec, ktorého som len dvakrát videla. Na zemi v starom činžiaku. No, nemôže byť všetko romantika.“ Poriadne vlastne s nikým ani nechodila. Mužom sa nezdala dosť pekná a žiadúca. V najlepšom prípade ju len využívali. Potom stretla Milana, zaľúbili sa a bola svadba. Keď taxíkom dorazili pred radnicu a začali z neho vychádzať, celé námestie sa smialo.
„V požičovni som si vybrala šaty s obrovskou obručou, s ktorou sa v aute nedalo sedieť. Milan si preto sadol dopredu a ja som si kľakla na zadnú sedačku. Veľmi dôstojné to nebolo – taxikár mal v spätnom zrkadle len môj zadok v spodnom prádle. Navyše manžel meria vyše dva metre a má sto kíl a ja som taká malinká. Aspoň sme ich rozosmiali. Lepšie, akoby plakali.“
Žili od výplaty k výplate, ale potomka na ceste privítali a tešili sa naň. Keď sa oslavovalo nové tisícročie, bola v šiestom mesiaci. Na Silvestra Milan trochu prebral. Vyliezol na zábradlie balkónu a začal vyvádzať. „ Na piatom poschodí, blbec! Samozrejme, že sa mu noha pošmykla. V poslednej chvíli som ho chytila za ruku. Ale nemohla som ho udržať a už vôbec nie vytiahnuť hore. Dodnes si pamätám jeho tvár – vytriezvel, zhodnotil situáciu, zvážnel a povedal mi: „Pusť ma. Jednoducho ma pusť.“ Tak ho pustila. Nezabil sa. Niekoľkokrát si polámal chrbticu a nohy, ale prežil. „Ale ako som ho ťahala hore, roztrhla sa mi placenta. Lekárom sa ešte podarilo podchytiť ju, ale nakoniec som predsa len potratila. To som naozaj veľmi oplakala.“
Na smútok vraj nebol čas. Keď Milana pustili domov, musela sa o neho starať. Peňazí mali ešte menej. Ráno chodila upratovať, cez deň sa starala o muža a večer nastupovala do druhého zamestnania.
„Teraz je to už v pohode. Milan sa už o seba postará. Je mu lepšie. Je síce na vozíku, ale vďaka bohu aj za to. Veľmi som rada, že som si našla túto prácu, nikde ma nechceli vziať. Vďaka, že máš so mnou takú trpezlivosť. Viem, že nie som dosť bystrá.“ Nebola som schopná povedať ani slovo.
„A ako to robíte v posteli?“ opýtala som sa po chvíli.
„No, v posteli sa to nedá. Ale našli sme spôsob. To vieš, s tou jeho chrbticou musíme opatrne. „
„Ty máš ale v živote smolu,“ neudržala som sa. „Ja by som to určite nezvládla.“ Pokojne odpovedala: „ Uznávam, že trošku smoly mám, ale neberiem to tragicky. My už sme so smolou kamarátky – na život a na smrť.
Emília Rakosníková
Foto Pixabey
