„Oci, koľko my máme peňazí? Sme bohatí, či chudobní?“ Takúto otázku mi dnes položila moja dcéra.
Dcérka minule vyzvedala, koľko vlastne máme peňazí a čo vlastníme, v preklade čo zdedí, lebo medzi jej rovesníkmi začala prestrelka vychvaľovania sa koho rodičia viac zarábajú a akí sú bohatí. Tieto témy boli za socializmu pre deti tabuizované, dnes je iný čas. Ale bohatstvo ľahkou cestou a dôraz na krásu boli populárne aj za nášho detstva a letia i dnes…
Postupne som sa rozhovorom s dcérou dostal k tomu, že ju nebudem nútiť ísť na vysokú školu. Neopomenul som poznamenať, že síce viac vzdelaní ľudia štatisticky viac zarábajú, ale ak sa rozhodne skončiť s učením po strednej škole, nebudem jej v tom brániť. Samozrejme, upozornil som ju, že potom už bude musieť začať platiť dohodnutú sumu za bývanie a stravu. Vyvolalo to u nej salvu smiechu, smiala sa veľmi dlho a z plného hrdla. Stíchla, až keď pochopila, že to myslím smrteľne vážne. Argumenty, že jej detská izba je principiálne predsa jej a mojou povinnosťou je ju živiť – podľa úsudku rovnako mladých asi do konca života – zasa vyvolali úsmev na mojej tvári. Pýtalo si to s láskou prečistiť.
Uistil som ju, že sme ako rodina finančne zabezpečení a vonkoncom nejde o nejaký peniaz, ale o princíp aktivovania samostatnosti a postupného prevzatia zodpovednosti za svoj život. Nesplodil som deti kvôli tomu, aby som z nich vychoval jedincov na čomsi závislých, aj keby na rodičoch. Prípadne naopak, čo by bola zasa opičia láska a dôkaz mojej nemohúcnosti zariadiť si potešenie z bytia podľa svojho vnútra a nie cudzopasením a nieto ešte najhorším spôsobom – na vlastnej krvi.
Dajte všetko a nič sa vám nevráti. Delegujte na seba úlohy iných a zoderiete sa. Odovzdajte deťom všetky vami dostupné kladné prístupy k životu, aktivujte v nich silu viery v seba a vo svoje schopnosti, obdarte ich mocou ustáť krízové situácie. Nepripravte ich o vlastnú sebahodnotu, ani im preháňaním nestanovte falošnú mienku o nich a môžete ich slobodne vyslať do sveta. Navždy ostanete pre nich ako poistka záchrany, niet človeka, ktorý by nikdy napadol k zemi a vysilenému sa mu nežiadalo poprosiť o pomoc. Ak vám veria, budete prví, koho oslovia. Jednou vecou je žiadať o pomoc raz za čas, inou je, keď sa dieťa nikdy neodtrhlo od rodičovského prsníka a pričasté klopanie na rodičovské dvere s natiahnutou rukou o peniaz, čas či energiu veští, že niečo nie je s ich schopnosťou stať sa mohúcim tvorcom svojej cesty v poriadku.
Na fotke som s mamičkou, ktorá domáce úlohy so mnou nerobila, sadla si ku mne len vtedy, keď som požiadal o pomoc, teda keď už som bol bezmocný. Rovnako tak mňa i bračeka primerane zaťažovala domácimi prácami. Psychológovia potvrdzujú, že deti vedené pri domácich úlohách k samostatnosti a vykonávajúce domáce práce, sú v dospelosti kompetentnejšie, sebavedomejšie a dosahujú aj väčší úspech. Lebo si veria, ich sebahodnota rástla po každom dokončenom diele, krok po kroku sa uisťovali, akí sú mohúci, kreatívni, schopní. Ďakujem mamičke za jej prístup ku mne.
Pavel „Hirax“ Baričák
Foto Depositphotos.com
