Neuveriteľné! Oslávila osemdesiatku a ešte stále pracuje. Známa novinárka Vierka Dudášová
Kto by si ju nepamätal! Veď Dve strany pre Vierku, alebo Slovo má pani Vierka, to boli pre ženy najobľúbenejšie stránky časopisu Život.
Aj herec Dušan Jamrich sa predviedol ako manekýn. Vtedy bol ešte veľký fešák.
Koľko rokov si robila módnu redaktorku? Ako si na tie časy spomínaš?
Bolo to presne pred 50-timi rokmi, keď som ako ruštinárka objavila neuveriteľné poviedky ruského spisovateľa BUNINA. Poviedky som ponúkla do redakcie časopisu Život a postupne som ich prekladala a nosila do redakcie. Moja dcéra Desana mala vtedy rok a pol, pracovala som ako redaktorka vo vydavateľstve Mladé letá, mojim koníčkom bolo šitie a pletenie. A práve takýto typ ženy – matky zamestnanej, s rodinou, ktorá sa zaujíma o módu a ručné práce, navyše vie písať atď. atď. hľadali na vedenie ženskej rubriky. Mojimi „krstnými rodičmi“ boli redaktori časopisu Život, pani Hanka Mihalíková a básnik Janko Turis. Šéfredaktor Života bol vtedy Lacko Tomášek. Slovo dalo slovo a vznikla rubrika „Slovo má pani Vierka“. Keďže „pani“ sa v tom čase nenosila, časom sa zmenila na „2 strany pre Vierku“ a neskôr na rubriku „Móda a štýl“. Bola som vlastne prvá módna redaktorka (pravda okrem redaktoriek v časopise Móda), ktorá mala svoju vlastnú rubriku a písala o móde a životnom štýle, radila ženám, aké sú módne trendy, čo si upliesť, ušiť, ako sa starať o seba, aby boli „in“. Rubriku som viedla 36 rokov. Do života som na stránkach Života uviedla napríklad aj Sášu Jányho, Slávku Kallayovú a Elite model look, ale aj Madison model, miss Bratislavy, Trenčín – mesto módy, a podobne. Na tieto roky rada a s láskou spomínam. Bola som mladá, štíhla a presvedčená, že mi patrí svet. Popri rubrike som naďalej pracovala v Mladých letách, prekladala som z ruštiny (mám za sebou asi 15 kníh), zostavovala som zošitky o pletení, šití, háčkovaní, ktoré vychádzali v bývalej ČTK.
Táto tvoja etapa sa skončila a prišla nová výzva?
Medzitým kuchári na čele so šéfkuchárom Klubu Slovenských spisovateľov pánom Ondrejom Antovszkým zakladali Zväz kuchárov a cukrárov a chceli mať svoj časopis. Oslovili viacerých, no šťastena stála na mojej strane a začali sme vydávať časopis GASTRO – revue gastronómie. Časopis začal vychádzať v Pressfote v ČTK. Prišla nežná revolúcia, rozličné zmeny, časopis zrušili a vtedy som sa rozhodla, že ho začnem vydávať sama. A tak som sa stala majiteľkou, šéfredaktorkou, redaktorkou a vlastne akýmsi „dievčaťom pre všetko“. Často to bol a je boj na dlhé trate, ale … robím to už 27 rokov a to hovorí za všetko.
Máš 80 rokov. Prečo ešte neoddychuješ?
A prečo neoddychujem na dôchodku? Lebo ja vlastne ani oddychovať neviem. Som klasický blíženec – nikdy som nemala len jedno zamestnanie, dokonca sa mi stalo, že keď sa mi páčila napríklad nejaká látka, kúpila som si ju a … doma som zistila, že už takú jednu mám. Aj teraz robím časopis a sem – tam zredigujem aj nejakú knihu a … viac menej dennodenne varím. Práca je to, čo ma drží pri živote, práca je to, čo ma napĺňa, čo ma baví.
Čo ti dáva silu, chuť do života? Všetci ťa poznáme ako vždy veselú, usmiatu, v dobrej nálade?
A pokiaľ ide o „dobré naladenie“? Povedzme si úprimne, kto má rád uhundraných, mrzutých ľudí? Život ma naučil, že nikoho nezaujímajú naše problémy, že ak si vás aj niekto vypočuje, je to skôr zo zdvorilosti ako úprimne. Napokon, každý ma svoje starosti, svoje problémy, a tak im to ani nezazlievam. Mám taký malý recept na „dobrú náladu“. Keď som na dne, keď mám problémov vyše hlavy, keď vyjdem z bytu, opriem sa o zavreté dvere, nadýchnem sa, počítam do desať a vykročím „do ulíc“. Všetky problémy a zlú náladu pokúsim sa nechať za zavretými dverami a … zaberá to!
Je niečo, čo ťa trápi?
Nepoznám človeka, ktorý nemá problémy, ktorého nič netrápi, kto nezažil sklamanie a doslova „vzostupy a pády“. S tým sa človek ťažko vyrovnáva.
Stále o seba dbáš, vždy si pekne upravená… Chce sa ti to ešte?
Patrím medzi ženy, ktoré majú vymedzený vkus. Mám rada nadčasovú eleganciu a večný štýl Chanel. Kedysi som si všetko šila a navrhovala sama, no žiaľ dnes už mi neslúžia ani oči, ani postava, a ak som kedysi ako pani Vierka radila ženám, že tučnieť znamená starnúť, dnes by to bola móda pre „pekné moletky“. Vydávať gastronomický časopis je náročné, nielen na prácu, ale aj na kilá, a tak sa riadim slovami veľkého francúzskeho gurmána a fyziológa chutí pána Savarina: „Čo nám už na staré kolená ostane zo všetkých pôžitkov sveta, ak nie pôžitok z jedenia.“
Dlho si žila aj v zahraničí, čo ti to dalo do života.
Dnes už viem, že vari najkrajšie roky svojho života sme ako rodina prežili v diplomacii – 3 roky v Bruseli a 3 v Paríži. Slovíčko „móda“ v mojom živote s malým aj s veľkým „Ž“ znamenalo vždy veľmi veľa a najmä v Paríži som bola v centre diania, kuriérnou poštou som týždenne zapĺňala v Živote svoju rubriku, chodila som na módne prehliadky, písala som o nich, mala som dokonca k dispozícii aj fotografa, robila som reportáže v salónoch, ako napríklad Dior či Lancôme, a tak „moje čitateľky“ mali tie najčerstvejšie správy zo sveta módy a kozmetiky, musela som ovládať protokol, zúčastňovala som sa rozličných banketov, recepcií, a keďže som si na všetky tieto vysoko aj menej spoločenské akcie šaty sama šila, viete, čo so mnou putovalo z Bratislavy do Bruselu, z Bruselu do Paríža a z Paríža opäť do Bratislavy? Šijací stroj Lada, veľký (nie kufríkový) a navyše šliapací!
Na záver by som chcela povedať len toľko: Neverte nikomu, kto vám vraví, že staroba je krásna. Staroba je najhoršia diagnóza, aká nás môže postihnúť, no berme ju s humorom! Ak sa pozrieme do zrkadla, milujme svoje vrásky. Povedzme si, že každá vráska na našej tvári znamená kúsok prežitého života a … možno aj kúsok šťastia, lebo šťastie je to, čo nás robí mladšími a krajšími. Vážme si šťastie, vážme si chvíľky šťastia, lebo , ako povedal spisovateľ Oscar Wilde: „Neotravujeme niekomu život tým, že mu šťastie dlho nevydrží. Čo na tom. Aj krátke šťastie je lepšie ako žiadne!“
Vaša Vierka
