Nestratiť nádej, to je najdôležitejšie a tiež nezabudnúť sa nadýchnuť a pomedzi to všetko – žiť.
Milovaný človek… s ktorým ste silno prepojený, keď je v smútku a či ubolený, cítite i vy na každom milimetri tela a v duši. Dotkne sa vás každá jeho bolesť, starosť, obava a myšlienka. I my to máme tak i ja. A keď sa radujete, tá veselosť sa násobí.
Žila som a nežila na fázy, zmietala sa v myšlienkach rôznych, chmúrnych a nádejných, uvedomovala som si, že konečné slovo nebude moje, ale Božie. A Jeho rozhodnutie – nad všetky prosby a modlitby, hoci neboli márne. Popravde, nepripravovala som sa na scenár zahalenia sa do čiernej, i keď Zlý sa zo mňa neustále smial a nahováral rôznu budúcnosť až do pekelných múk.
Situácia na fronte sa zlepšuje. I keď infekcia pľúc ustupuje pomaly, ale predsa. Voda mizne a ľadviny rozbehnuté. Nasmiali sme sa dosýta a saturácia vyskočila na 90. Môj sa polohuje s radosťou dieťaťa na tej multifunkčnej posteli – (polo)sed, ľah, korýtko, nohy v rôznych výškach a nížine, jednoducho – skvelá hračka a vyplnenie času a nudy , pretože na izbe nieto telky a ticho sa dá krájať. Výhľad má vskutku skvelý – na presklené vstupné dvere, ktoré pokrývajú od hlavy až po päty zatiahnuté biele žalúzie. A čakačka, kto a kedy otvorí. Naľavo biela stena, napravo umývadlo a multifunkčný stolík, nad posteľou monitor, za ňou biele okno. Také – nemocničné, ale miesto, kde sa zachraňuje život.
Môj dnes dokonca cvičil ostošesť i sa na chvíľu postavil s pomocou chodítka. Verím, že v tom bude pokračovať i doma. Sú to úspechy a zázraky a za tie som vďačná. I vďaka vašim modlitbám je to nádherné a živé. Ach, čo všetko si človek prežije. Keď sa mi dnes spätne vyjavilo, čo sa udialo v minulý pondelok a ako sled dní sa vliekol, stav… prognózy… to i hento… a… večer som prišla do tej prázdnej chyži a plakala, koľko srdce vydalo… a nespala… A každý večer žehnám tých, ktorí prežívajú takéto muky na duši a chorí i na tele. Nestratiť nádej, to je najdôležitejšie a tiež nezabudnúť sa nadýchnuť a pomedzi to všetko – žiť.
Nádej znamená, že sa pozeráme do budúcnosti s odhodlaním a dôverou, že hľadíme ďalej, že vidíme za horizont toho, čo je len fyzické a čo sa raz pominie, že vidíme viac, vidíme hlbšie, vidíme to, čo je trvalé, to – čo nikdy nezanikne, že pozeráme láskou!
Objímam vás.
Alenka Medvecká
