Môj životný príbeh
Zaujímajú ma príbehy iných žien a hlavne tých, ktoré nelamentujú nad životom a užívajú si ho. Páči sa mi móda a moderný život. Ale samozrejme rada si aj zaspomínam. Spomienky ma obohacujú, ale treba ďalej žiť a nevracať sa, lebo život je tu a teraz. Možno by som sa rozpísala a napísala knihu. Ani neviem odkiaľ začať.
Už od detstva som akčným členom rodiny. Asi je to môj osud aj teraz. Kultúra, potom osveta, divadlo, cestovanie a organizovanie. To bolo mojím koníčkom aj popri starostiach v rodine. Deti, manželstvo, školy, svadby, vnúčatá…No nikdy som nad ničím nelamentovala. Nepovedala som si, že to nejde, ale hľadala spôsoby ako na to. Vždy ma zaujímalo niečo nové, akčné, iné a tým sa asi líšim od iných babičiek. Už zmenou zamestnania sa začal môj život uberať iným smerom. Bola som učiteľkou v materskej škole, neskôr riaditeľkou. Potom som sa rozhodla pre poisťovníctvo a manažérstvo, ktoré robím dodnes aj na dôchodku. Bola to šanca voľne dýchať, cestovať za ľuďmi, poznávať ich.
Takže mám za sebou 25 rokov v školstve a 23 rok pracujem v poisťovníctve. Po manželovej smrti pred 6 rokmi som dokonca začala písať poéziu. Manžel mi zomrel v náručí. Jedine pevná viera a moja povaha nevzdávať sa a žiť ďalej, ma drží v dobrej nálade, stále s úsmevom, aj keď cez slzy. Moje životné krédo je láska, úsmev a žiť každú minútu naplno. Nevzdávať sa. Samozrejme, že boli aj chvíle ťažké, ale tie ma len nakopli, ako ísť ďalej. Začala som pravidelne prispievať na facebook svoju poéziu a každý rok som na Bibliotéke. Môžem povedať, že sa cítim skvele, teším sa zo života, z každej minúty. Poézia sa po smrti manžela stala mojou terapiou. Nemusela som navštevovať lekárov. Ráno a večer vždy vypijem veľký pohár čistej vody. Pravidelne cvičím, veď to robím pre seba. Rada cestujem a poznávam naše Slovensko, ľudí a prírodu. Teším sa z malých vecí. Každý deň je niečím novým a zaujímavým. Neriešim čo bolo, čo bude, ale žijem.
Po smrti manžela som dala všetko deťom a vnúčatám a ja mám doživotné právo. Je to super pocit, ako keby som sa zbavila veľkého batoha z chrbta. A keďže podľa môjho vnuka, musím osláviť jeho 60 tku, takže do 104 rokov mám čo robiť ( smiech). Vnúčatá, ďalšia moja kapitola, ktorá ma doslova vyniesla na výslnie starnutia a dozrievania.Všetci sú športovci (hokej a hokejbal). Najviac ma inšpirovala moja vnučka Alexandra. Nákupy a obliekanie, to je naše spoločné hobby. Cestovali sme všade spolu aj na dovolenky. Dnes má 20 rokov a vnukovia 12, 21 a 22.
Pred tromi rokmi som dokonca chcela pracovať v Taliansku, tak som tam išla na mesiac. Ale najlepšie je doma. Radšej tam idem len na dovolenku. Myslela som si, že si nájdem aj životného partnera. No poviem vám, muži v mojom veku sú viac deprimujúci, ako ženy. Hľadajú opatrovateľky. Neviem, či sa v mojom živote ešte nájde partner, kamarát do dažďa. Áno! Priateľský spoločník na ceste zrelým životom.
Momentálne píšem a dokončujem moje zbierky básní, ktoré by som rada niekedy vydala a venovala mojím vnúčatám ako spomienku na hyperaktívnu babičku, ako ma volajú moje vnúčatá.To je môj recept na starobu a dozrievanie. Úsmev, láska, mať rada seba takú aká som, cvičiť, cestovať a tešiť sa z malých vecí. A samozrejme žiť každú minútu. Toto je môj životný príbeh.
S úctou Marta Čepišáková
Moja prvá báseň po manželovej smrti
Jeseň Posledná kvapka hroznovej šťavy, stekala po líci... Len ruky, prekrížené na hrudi, oznamovali koniec... Nehybné telo a ston, do tichá v izbe. Sklonené hlavy, slzy, a slová piesne Ave Mária. Žlté listy ukazovali smer cesty, do nekonečná. Do hĺbky duše, sa predierali posledné , hrejivé lúče. Život, ako filmové plátno. Spev, modlitby, obrázky zo života, stisky rúk, pozdravy, a nekonečný smútok. To všetko zostane, v spomienkach. Jeseň ma svoje čaro, aj smútok. Marta Čepišáková Jeseň 2013