Manekýnka za oltárom. Rozhovor s farárkou a Miss Praha 1970 Petrou Šáchovou
Milé Superbabky, všetky vás pozdravujem a začnem trošku ostrejšie. Nedávno som si omylom pustila televízor, kde sedela „najznámejšia celebrita sveta – Agátka“ s akousi neznámou televíznou hviezdou a viedli veľmi duchaplný rozhovor na tému móda. A tá „krásna“ neznáma sa s divákmi podelila s tým, že jej kabelky (a určite ich nemá málo) stoja najmenej 200 tisíc českých korún (pozn.red.to je asi 600 eur). Čo k tomu dodať?
Možno som aj ja mala celkom dobre našliapnuté na úspešný život medzi celebritami. Dostávala som ponuky na filmové úlohy, prišli aj ponuky pracovať v modelingu, fotenie reklám a podobne. V roku 1970 som totiž získala titul Miss Praha. ale musím sa priznať, že tá súťaž bola veľmi rýchla. Všetko sa odohralo v jeden večer. Dostala som titul a šup do Karlových Varov. A tam som už ľutovala, že som podstúpila takú prihlúplu súťaž, s ešte hlúpejšími disciplínami. Večierky, kde ste sa museli zapáčiť členom poroty, neustála kontrola, čo máte na sebe, na hlave, či nestojíte, nesedíte nedôstojne – a pritom už bolo dopredu rozhodnuté – pochopiteľne politicky správne. Bola to na dlhý čas posledná súťaž Miss, pretože sa to nezlučovalo s dôstojnosťou socialistickej ženy. Ale boli to pekné časy, boli sme mladí a starosti sme si veľmi nepripúšťali. Tie prišli až neskôr.
Vyštudovala som teologickú fakultu. Ešte na fakulte som sa vydala a spolu s manželom smer bývali v rodičovskom rodinnom dome. Preto som po vyštudovaní fakulty požiadala o umiestnenie do Prahy. Žiaľ oznámili mi, že Praha je prefeminizovaná a že musím nastúpiť na vidiek. Radšej som nastúpila do redakcie nášho časopisu Český zápas. Potom prišla materská dovolenka a v tom čase odišiel do dôchodku farár z Přerova nad Labem a tak som s trojmesačným dieťaťom nastúpila na moju prvú faru. Po siedmych rokoch mi zobrali štátny súhlas, lebo som nechcela spolupracovať s ŠTB. Bola som bez práce. Mnohí „priatelia“ i „kolegovia“ sa ku mne obrátili chrbtom. Ale to by bolo na dlhé rozprávanie. Aby som si zlepšila kádrový profil, išla som za trest na Kladno.
Dnes prežívam, ako píšete na Superbabkách, zrelý vek. V máji budem mať 73 rokov a verte mi, že je to jedno z najkrajších období môjho života. Nemám žiadneho šéfa (okrem toho na nebi), nemusím sa nikomu spovedať, slúžim bohoslužby, pohreby, krsty… Prednášam na vysokej škole, aj na súkromnej strednej škole, chodím medzi seniorov a mám pravidelné večerné čítanie z biblie na facebooku, webe i youtube. Občas dostanem pozvanie aj do rôznych médií.
V čase covidu som pracovala na linke dôvery. Práve teraz mi vyšla aj knižka “ Manekýnka za oltárom.“ Ale viem si urobiť aj čas len pre seba. Po sestre, ktorá pred dvomi rokmi zomrela na covid, som zdedila malého psíka. Chodíme na dlhé prechádzky. Chodí so mnou aj na bohoslužby, na návštevy, či do telocvične. Baví ma Tai-chi, chi-kung, jóga, orientálne tance, ale aj maľovanie. Ani manuálne práce nie sú mi cudzie. Hlavne na chate, či v záhrade. Áno, teším sa aj z dvoch vnúčatiek, Filipka a Terezky, ale keďže sú vegetariáni, tak im veľmi nevyváram.
Mám priateľky, ktoré svojim vnúčatám varia každý deň, vozia ich do školy, hoci detičky majú už 25 rokov (???). Superbabkám by som rada odkázala, starajte sa viac o seba, ešte máme prečo žiť, než len robiť deťom slúžky. Alebo na druhej strane nerezignujte na gauči pred televízorom. Život je krásny aj v sedemdesiatke. Je ešte veľa príležitostí, kde nájdete priateľov a chuť niečo podniknúť.
A aké mám do budúcnosti ja plány? Chcela by som sa oficiálne venovať týraným ženám. Už 40 rokov počúvam, aké sú týrané ženy bezmocné. A veľa sa toho nezmenilo. Dnes manžel unesie svojej žene dieťa a keď ona zavolá na políciu, nič neurobia – podotýkam, že to bolo dieťa, ktoré matka ešte kojila. Povedia jej, aby sa obrátila na súd. Všetci veľmi dobre vieme, ako dlho súdy trvajú. Vždy je treba pomôcť okamžite a nečakať na úrady, súdy, podávať sťažnosti.
Včera som pochovávala priateľovu mamičku. Požiadala som ho, aby mi o nej niečo osobného napísal, niekoľko riadkov. Dostala som desať strán, ktoré boli plné superlatívov o mamičke. A boli to úplne obyčajné ľudské vlastnosti. Opäť som si uvedomila, že k dobrému a kvalitnému životu stačí tak málo – mať rád ľudí okolo seba, robiť im drobné radosti, aby im s nami bolo dobre.
Želám vám veľa lásky, zdravia a veselú myseľ. Požehnané veľkonočné sviatky!
Boh vám žehnaj! Petra Šachová
Text a foto Petra Šáchová
