Len málokto prežil taký pestrý a zaujímavý život ako Božka Volková
Zoznámili sme sa na dovolenke v Zadare ešte za bývalého režimu. Zistili sme, že sme rovnaká krvná skupina a cestu k sebe si našli aj naše dcéry. Takže je to už pekných pár rôčkov, čo sa poznáme, navštevujeme. Prežili sme spolu veľa turistických výšľapov, opekačiek, osláv Nového roka, alebo len obyčajných rodinných návštev. Hoci Božka na to nevyzerá, je už veľa rokov na dôchodku. Je totiž bývalá letuška a tie chodili do dôchodku v štyridsiatke.
Zo silvestrovských osláv možno už aj pred 25 rokmi. Typická Božka ( v pravo jej manžel Ladislav Volko), rada rozpráva.
Ako si spomínaš na roky, kedy si lietala?
V Prahe som prežila jedno z najkrajších období a mám tam svoje najlepšie kamarátky. Počas lietania sme prežívali predĺžené obdobie mladosti plné atraktívnych zážitkov, cestovania a spoznávania nových miest a krajín, ľudí i kultúr, dvorenia a obdivu na palube a na rôznych kontinentoch. Bolo to aj obdobie dozrievania a drilu, ale i neskutočnej driny a občas i šikanovania zo strany nadriadených, hlavne ak sme boli iné, ale tak to funguje vždy a všade. Prežili sme to a ako sa v Čechách zvykne hovoriť, „čo ťa nezabije, to ťa posilní“ a musím potvrdiť, že je to tak. Bolo to celebritné obdobie, veď naše kamarátky, rovesníčky známe herečky a manekýnky iba vzdychali, keď videli naše cestovné bjútykejsy /beauty casy/, podľa poslednej módy, čižmy a zimné bundy, či lyže z Kanady, tričká a šatôčky zo Singapuru, kabáty, džínsy a topánky z New Yorku, či kožuchy z Bombaje, alebo z Karáči a zlaté šperky z Emirátov, Damašku alebo z Egypta, či Indie. Nebolo to vždy jednoduché, ale väčšina z nás sa dala ukecať a okrem príbuzných, občas sme to riskli, a niečo sme priviezli i kamarátkam. A cestovali sme a videli sme to, o čom ostatní okolo nás ani nesnívali. Veď nás aj naši piloti volali: „princezné a hrabjenky“… Samozrejme, čiastočne sa to zmenilo, keď sme si založili rodinu a mali deti.
Od začiatku lietania sme všetky dievčatá vedeli, že keď dovŕšime 40 tku – končíme. Taký bol vnútropodnikový predpis. Z toho obdobia mám jeden z najmilších zážitkov s mojou dcérou Baškou. Obliekala som sa a líčila pred odchodom z domu na svoj posledný let. V kúpeľni ma pristihla ako som si slzami rozmazávala makeup a zase sa líčila. Pýtala sa prečo plačem a ja som jej v slzách hovoril,a že idem dnes naposledy do Prahy, do práce. Prečo? Lebo mám už 40 rokov. A to musíš? Musím. „Mami, a nepočítaš si ty nejako divne tie roky? Veď vôbec taká stará nevyzeráš.“ Bol to jeden z najkrajších komplimentov v mojom živote a nielen preto, že bol od mojej 12 ročnej dcérky.
Keď si skončila s lietaním, založila si si úspešnú agentúru.
Začiatok roka 1990 bolo obdobie zmien a nečakaných zvratov, nových očakávaní ale i nových výziev. Dcéra ale bola už v puberte a ja som vedela, že ak teraz dám prednosť kariére, je možné, že stratím nielen dcéru, ale už i vyčerpaného manžela. Rozhodla som sa pre rodinu. Hoci som dostala na tú dobu obstojný dôchodok, bez práce žiť neviem. Myslela som si, že by som mohla pokračovať tam, kde som kedysi kvôli lietaniu skončila: tlmočenie a prekladanie plus, že si privyrobím ako turistická sprievodkyňa. Prvý profesionálny trip do Benátok ma však presvedčil, že mi takéto povolanie nestačí, že potrebujem slobodu, tvorivosť, rozlet a nezávislosť. A prácu s ľuďmi na úrovni, ktorých by som si mohla vyberať sama. Vlastne mňa si vybrala vtedajšia Únia vysokoškolákov Slovenska, ktorí zakladali Fun rádio a popri tom si vymysleli ,že budú mať aj agentúru s modelkami, prekladateľskú agentúru, aj agentúru s hosteskami. Tú ponúkli mne. Moc som sa do toho nehrnula, netušila som čo s tým, ale manžel sociológ a kamaráti ma presvedčili. Postupne som sa rozhodla vybudovať si uznávanú slovenskú firmu. Bolo to moje hobby a zároveň som chcela mať v penzii/dôchodok za výsluhu rokov/ pekný život. Na to ale potrebujem pekných a dobrých ľudí okolo seba. Tak som si ich začala pestovať. Začalo to kurzami pre hostesky, ale vyberala som si iba kultivované dievčatá, ochotné učiť sa a pracovať. Po nich nasledovali kurzy, ktoré si objednali ich matky i otcovia, už v rámci firmy, v ktorej pracovali. Jedna z prvých bola Národná banka Slovenska. Potom som postupne začala sama tvoriť rôzne programy kurzov, dnes sa tomu hovorí projekty. Napríklad asi pred rokom sa mi dostal do rúk medzinárodný projekt podporovaný z fondov EU pre podnikateľky. Bez toho aby som si fandila – pred 25 rokmi som mala podobný, ale podstatne vhodnejší na naše pomery, lepší a podstatne lacnejší. Hlavne s našimi lektormi a vyberala som si top z akademického prostredia i z praxe. Som pyšná na to, že také kapacity ako profesor J. Mistrík z univerzity UK konzultovali so mnou svoje prednášky. Odsedela som si každú prednášku, na ktorú som ich angažovala. Svojich lektorov som platila veľmi dobre a medzi nimi bol i dlhoročný šéf protokolu Národnej rady SR pán J. Antal. Veľa som sa od svojich lektorov naučila a neskôr využila pri kurzoch po celej republike, ale i v Čechách, kde som prednášala po česky. Neskôr som niektoré kurzy, napríklad pre Európsku komisiu, či pre americké firmy odučila v angličtine. Mnohé ministerstvá, ale i kancelária Národnej rady, či prezidentská kancelária boli objednávateľmi, respektíve absolventmi mojich kurzov diplomatického protokolu. Medzitým som otvárala nové kurzy pre hostesky a tie si chceli zúročiť svoje vedomosti a tak som viedla i agentúru pre hostesky. Dodnes mám mnohé z nich pred očami. Mnohé odišli z rôznych dôvodov žiť do cudziny, mnohé sa stali úspešnými podnikateľkami, spisovateľkami, letuškami, vysoko postavenými úradníčkami a jedna úspešnou kriminalistkou. Spolu s mojou dlhodobou spolupracovníčkou psychologičkou Dagmar Kopčanovou sme ich prísne vyberali, vďaka čomu som dostala i ponuku vybrať a vyškoliť prvé slovenské letušky pre prvú slovenskú leteckú firmu. Absolvovali sme spolu veľa akcií, eventov, veľtrhov a výstav, konferencií a plesov na tej najvyššej i medzinárodnej úrovni. O 2 roky to bude 30 rokov od vtedy, čo som založila firmu Hostesse Int a ukončila prvý kurz pre hostesky. Tie boli a zostanú pre mňa najkrajšie, najlepšie a najmilšie.
Potom si musela prerušiť toto úspešné podnikanie a nesledovať manžela, že?
Keď som mala pocit, že už mi vo firme všetko funguje, prišiel manžel domov, že vyhral konkurz na Ministerstve zahraničných vecí a pôjdeme žiť do Poľska. Nebola som nadšená, ale vedela som, že obaja kariéru už robiť nemôžeme a že som to ja, kto musí umožniť partnerovi kariérny rast. Varšava má zlú klímu, bola som tam stále chorá, ale nebolo tam zle. Samotné mesto mi nepripadalo pekné, o to milší a lepší sa mi zdali ľudia. Varšava je dnes vraj krásne moderné mesto. Tvrdí to manžel aj dcéra, ktorí sú polonofili a len nedávno sa odtiaľ vrátili.
Po necelých 3 rokoch sme sa vrátili domov a ja som s firmou začínala prakticky od znovu, hoci z Varšavy som domov chodila takmer každý mesiac na týždeň či dva. Keď som sa opäť ujala na trhu, prišiel manžel s tým, že máme 24 hodín na rozmyslenie, či ideme do Indie. Do Indie som celé roky takmer pravidelne lietala a ísť tam žiť sa mi ani trochu nepozdávalo. Lenže snom každého diplomata, je stať sa veľvyslancom. Mala som pokaziť manželovi sen? Iným som sny roky pomáhala plniť, tak som s ťažkým srdcom súhlasila. Mala som ale jednu podmienku: manžel mi musel sľúbiť, že obaja budeme robiť všetko pre to, aby sme tam boli šťastní. Napriek všetkému a všetkým. Keď bolo najhoršie, zafungovalo vždy naše predsavzatie byť šťastní. Ešte sme sa spolu rozhodli, že nebudeme nič odmietať, ani nič posudzovať, lebo nepoznáme miestnu kultúru, jazyk a zvyky. Možno i preto sme prežili v Indii šťastných 5 rokov. Ja som manželovi robila manažérku domácnosti, krízovú manažérku, osobnú sekretárku, písala som, prekladala, kontrolovala, napríklad články pre časopis o Slovensku. Často som robila to, čo pre našich zamestnancov bolo obtiažne, čo robiť nevedeli alebo nechceli. Organizovala som spoločenské a charitatívne aktivity v rámci ambasády ale i dámskych klubov, kde si ma takmer ihneď vybrali za prezidentku.
Najviac ťa ovplyvnil pobyt v Indii. Čo všetko ti tá krajina dala?
Jednoducho a v skratke mi dala nový pohľad na život a jeho hodnoty a vrátila mi zdravie, o ktoré som sa roky „starala“ dlhodobým braním liekov. Tie mi indickí a tibetskí lekári okamžite zakázali a dodnes mi nechýbajú.
Aj byt má zariadený v indickom štýle
Veľa som sa učila. Študovala som dejiny, filozofiu, náboženstvá, všetko nové ma zaujímalo. Hlavne v dámskych kluboch som sa dostala k informáciám, ktoré som ani v knihách nenašla. Internet ešte nebol rozvinutý. Pri organizovaní ambasádnych i klubových aktivít som si veľa vecí overila. Okrem neskutočne bohatých klubových aktivít, venovala som sa aj joge a ayurvede, ale chodila som a dodnes, keď som v New Delhi v stredu, ráno o 8.00 aj chodím na filozofické prednášky Vedanty. K tomu istému učiteľovi na to isté miesto. Organizovala som i veľa charitatívnych podujatí, ale hľadala som sponzorov a chodila som navštevovať opustené choré vdovy, týrané deti, deti v útulku Matky Terezy, deti zo slumov. Vďaka tomu som mala výnimočnú česť, spolu s manželom, byť pozvaná na súkromnú audienciu k prezidentovi Indie.
V Indii som našla veľa kamarátok z celého sveta a dodnes tam mám kam ísť. Veľa sme cestovali, videli sme krásne i tajomné miesta v Indii, stretli sme veľa zaujímavých ľudí. Zažili sme príhody ako z románu. Naučili sme sa rešpektovať inakosť, ale i neodsudzovať napríklad ezoteriku, lebo v Indii funguje. Trpezlivosť je vlastnosť, bez ktorej umriete v Indii na infarkt už po pár dňoch, ak si myslíte, že je niečo dôležité a musí byť po vašom. Tolerancia je ďalšia devíza, ktorej sa musíte naučiť, ak sa chcete dopracovať niekedy k výsledku. Povedať nie som sa naučila napriek tomu, že Indovia nie nehovoria. Myslieť viac na seba a svoj prospech, lebo oni tak rozmýšľajú: na to, aby si rozdával, musíš mať, musíš niečo dosiahnuť, aby si sa toho mohol vzdať v prospech iných. Ľudia, ktorým boh nadelil talent, múdrosť alebo peniaze, sú povinní sa podeliť. Páči sa mi, ako sú vychovávané deti pre svoju úlohu ženy manželky a matky, respektíve chlapci pre úlohu živiteľa rodiny. Tiež sa mi páči ako plynule starší v rodine odovzdávajú svoje vedomosti, majetky, ale i postavenie v spoločnosti svojim deťom, aký rešpekt a úctu majú v spoločnosti starší a vzdelaní ľudia.
India je súčasťou života Volkovocov. V jej duchu majú zariadený celý byt. Nádhera.
India je aj teraz spolu s manželom vašou srdcovou záležitosťou?
Manžel založil spoločnosť Kruh priateľov indickej kultúry, takmer ihneď po tom, čo sa vrátil domov po prvom pobyte v Indii. Bol so mnou na služobnom pobyte v Bombaji a v Singapure. My sme v tom čase boli nadšení z techniky a stavebného boomu v Singapure a z obchoďákov, ale môjho muža očarila prostota Indie. Tento rok je to už 35 rokov, ale pred pár rokmi som štafetu organizovania mesačných programov prebrala ja. Manžel ešte stále pracuje, učí na univerzite. Popri inej práci, takmer celý život aj učil a odovzdával svoje vedomosti a skúsenosti mladým. Publikuje i v Poľsku, píše verše, chodí na konferencie, ale i do porôt medzinárodných filmových festivalov ako filmový publicista. Donedávna šéfoval i slovenskému PEN centru a tak na India klub mu veľa nezostáva. Ako programová manažérka sa snažím, aby každý program bol iný, informačný i náučný, ale i zaujímavý a aj aby bola dobrá atmosféra. Okrem členov a čestných členov, ktorí majú viaceré zľavy ale i privilégiá, máme i skupinu stálych priateľov Indie, lebo sme otvorení pre verejnosť. Prichádzajú starší i mladší, hlavne odkedy máme webovú stránku a dala som sa prehovoriť i na facebook. Práve chystáme programy na jún a september. 21. jún je svetový deň jogy, takže pripravujeme špeciálny jogový program. Chystám už aj program na september, bude to bratislavská premiéra: Indický festival, v spolupráci so Starým mestom.
Ale najšťastnejšou ťa robí vnuk. Porozprávaj, ako ti zmenil život, čo všetko mu chceš odovzdať?
Nepodmienená láska je termín z ezoteriky a náboženstva. Kto ju nezažil, ten ani pri najlepšej vôli nepochopí, čo to je. Ja som si ju uvedomila iba asi pred 4 rokmi. Je to láska malého dieťaťa k svojim najbližším a láska starých rodičov k vnúčatkám. Hoci každý normálny človek miluje svoje deti, niekedy i keď sú nepodarené, vzťah k vnúčatkám je iný a ak máte iba jedno, urobíte preň všetko na svete. Varíte mu obľúbenú kyslú zemiakovú polievočku, vysmážate rezne a pečiete i dvakrát do týždňa bublaninu alebo ovocnú tortu s želé. Musíte sa ovládať, aby ste nerozmýšľali čo bude s ním, keď vás tu už nebude, ale je to hlavne starosť, aby z neho vyrástol slušný a predovšetkým šťastný človek.
Za rozhovor ďakuje Libuša Sabová
