Lekár a záchranár MUDr. Viliam Dobiáš o očkovaní proti Covid-19
Mám 70 rokov, som onkologický pacient, v zdravotníctve mám odrobených 46 rokov. Polovicu ako anestéziológ-intenzivista. Stále robím na záchranke a učím. Práca ma baví, mám vzácnu rodinu a chcem byť zdravý. Posledný rok učím skoro len z domu, nevidím študentov. Nechodíme s manželkou do divadla, na koncerty, na výstavy. Všeličo je na internete a je toho dosť, ale predsa len nie je vo virtuálnom priestore „cítiť človečinu“. Vynechal som asi 5 kongresov a dve súťaže. Len jedna súťaž je o 800 kolegýň a kolegov z dvadsiatky štátov zo štyroch kontinentov menej. Jeden kongres je o viac ako dvetisíc účastníkov a 200 prednášok z celého sveta menej. Polovicu života som trávil 5 dní v týždni a osem hodín denne s rúškom na tvári a ani teraz ho až tak príliš neregistrujem, ale chýbajú mi úsmevy ľudí, ktorých stretávam. Chcel som naučiť vnučky plávať v mori, zmeškal som. Letnú dovolenku pri mori sme stornovali v prospech dovolenky na čistej a prírodnej Orave. Vrátili sme sa pár dní predtým, ako sa stala najrizikovejšou lokalitou Slovenska. Na sklonku života sme chceli navštíviť biblické miesta, kde pôsobil Ježiš. Nedalo sa. Viac ako polovicu života som prežil v socializme. Nedalo sa cestovať, pred obchodmi boli rady, polícia kontrolovala aj dĺžku vlasov, cudzinci boli len v kúpeľoch a iné národnosti len na vysokoškolských internátoch. Počas pandémie som si pripomenul, ale stačilo. Chcem sa vrátiť medzi ľudí bez strachu. Vakcína nemusí sľubovať návrat do minulých časov, len do normálu.
Mám všetky detské očkovania, naviac proti tbc, hepatitíde a pneumokokom. Už 40 rokov sa očkujem proti chrípke a napriek práci v infekčnom prostredí som bol za tie roky práceneschopný na respiračné ochorenie len raz päť dní. Od jesene čakám na vakcínu proti COVID-19 a chcem byť medzi prvými. Na základnej škole som mal viacerých spolužiakov, ktorí boli pokrútení, chodili s dvomi barlami, do školy ich vozili a nikdy neboli na preliezkach, pretože nestihli vakcináciu proti detskej obrne. Pohľad na nich bol bolestný. Od začiatku tohto roka som zažil ľudí, ktorí sa pri plnom vedomí dusili, poznal som smrť v ich očiach a napriek možnosti mechanickej pľúcnej ventilácie viem, že po napojení prežijú najviac dvaja z desiatich. Zažil som neúspešnú resuscitáciu zdravého 25 ročného muža, ktorý bol dva týždne ako pozitívny liečený v nemocnici a zomrel doma 2 hodiny po prepustení. V každej službe odovzdávam v nemocniciach pacientov zdravotníkom, ktorým sa podlamujú nohy od návalu práce a v očiach im vidím strach, či toto nie je ten chorý, od ktorého sa aj oni nakazia. Denne vidím mnohohodinové rady na testovanie a predstavujem si, koľko času získame po očkovaní na užitočnejšie aktivity.
Ani ma nenapadlo uvažovať, či očkovanie áno, alebo nie. Stojím v rade, pretože nielen ja chcem byť odolný, ale nechcem nakaziť mojich pacientov ani rodinu a študentov. Okrem toho chcem ísť lyžovať, plávať v prírode, chodiť na kongresy aj na dovolenku.
Rúškom chránim seba a druhých len čiastočne, po vakcinácii na 100%. Pri svojej práci musím byť precízny, také musí byť moje zdravie. Chorý nikomu nepomôžem. Keďže sa hlásim k viere, účasť na vakcinácii znamená prihlásenie sa k najväčšiemu prikázaniu, k láske k blížnym. Ako lekár mám rád ľudí a chcem im to dať rukolapne najavo, aby sa ma nemuseli báť.
MUDr. Viliam Dobiáš
