Každý deň je pre mňa nedeľa, hovorí pani Sarita
Zobudím sa a o chvíľu už z každej miestnosti domu počujem hlasy. V jednej zaznieva španielčina a ja už rozoznávam, či ide o biológiu, alebo o matematiku – vale, vale. V ďalšej vysvetľuje hlas z počítača nejaké literárne obdobie, v inej sa základniarska prváčka rozpráva s pani učiteľkou, v ďalšej dcéra ako pani učiteľka skúša svojich piatakov.
Dištančné štúdium a moderná technika určujú, aký bude náš deň. Najmä ja zisťujem, kedy má voľné hodiny najstaršia, alebo aspoň dlhšiu prestávku, lebo si obsadila kuchyňu, no a ja ako najvoľnejší člen rodiny, rozumej nevtiahnutý do zoomovej komunikácie, mám na starosti hladné brušká. Zvyčajne cez jednu prestávku pripravím ingrediencie, v ďalšej počistím zeleninu a cez najdlhšiu prestávku, asi dvadsaťminútovú, varím obed. Keď sa píšu písomky, som tichšia ako muška. Keď má jedno z dievčat voľnú hodinu, bežíme do prírody vybehať sa so psíkmi. Keď je chladnejšie, starám sa o teplo domova. Keď je vonku slnečnejšie, lákam študentky aspoň na chvíľočku na vzduch. Keď sa však všetky učia a psíky unavené spia, sadám aj ja za svoj počítač a adrenalínujem pri písaní. Milujem písmenkovú tvorivosť. Keď mám nápad, keď príde inšpirácia, vytvorí sa v mojom tele parádny kokteil hormónov šťastia a tvorím texty, textíky, nazerám do horoskopov, hľadám v nich výzvy i riešenia.
Každý deň je pre mňa nedeľa. Ráno vonia vonku takmer posvätným tichom. Áut je pomenej, ľudí takmer niet, ale ostávam v spojení s mnohými priateľmi cez internet. Rovnako ako moje vnučky a dcéry žijem i ja v tomto období virtuálnym spojením. Veľmi ho oceňujem, lebo cítim svoje dni naplnené spolupatričnosťou, ľudskou blízkosťou, teším sa na raňajšie či večerné zdieľania, úsmevy, povzbudenia, naše príbehy. Uvedomujem si šťastie, že sme si ešte v jarnom období s koronavírusom vytvorili cez internet spojenie v niekoľkých skupinách na sociálnej sieti, a tak hoci sedíme doma, sme v spojení. V silnom spojení. S mnohými sa od jari stretávame každé ráno na hodinku, s inými večer tak, že mám obsadený utorok, stredu, štvrtok a piatok. Paráda, však? Aj písanie tohto textu som večer prerušila s tým, že sme sa na zoome stretli v jednom trojhodinovom rozhovore celá partia mne srdcu blízkych bytostí. „Zdieľame zázraky,“ konštatovala jedna žienka, keď sme veľmi otvorene hovorili o témach, ktoré sa nás dotýkajú. Zázraky videla v tom, ako svojim príbehom rozumieme, ako preberáme zodpovednosť za to, čo sa deje v našom svete, a nehľadáme vinníka vo vonkajšom, ako sa nesťažujeme, nekritizujeme, nepohŕdame, ale hľadáme a nachádzame riešenia. Fakt sú to silné rozprávania, silné stretnutia aj o tom, ako rozpoznávame svoje strachy, ako ich vieme pochopiť, prepustiť a ako na ich miesto nastupuje láskavosť, súcit a láska. Pri dnešných zdieľaniach som mala zaslzené oči vďakou za dôveru a za pocit bezpečia. Vekový priemer v skupinách? Neviem. Viem však, že sú v nich aj mláďatá, aj stredný vek, aj my so striebrom vo vlasoch.
Už aj mne sa niekedy nechce vystúpiť z komfortnej zóny. Občas by som sa najradšej zakutrila v teple a pokoji svojho priestoru. Vtedy si uvedomujem, aké ľahké by bolo opustiť sa, aké ľahké by bolo začať sa sťažovať na svet, na hento či tamto, natiahnuť ruku po tabletkách, plakať za mladosťou, byť nespokojná so starobou a začať študovať módu do truhly. Ľahké by to bolo. Veď aj telo slabne, aj pokožka už skrehla, svaly sú menej pružné, kĺby vŕzgajú stuhnutosťou… posteľ by bodla.
Figu borovú posteľ! Vtedy idem do akcie, hľadám možnosť byť prospešnou sama sebe i svetu okolo seba. Svietiť sebe i svetu. Vtedy som vďačná, že môžem slúžiť svojmu rodu cez opateru vnúčat, cez prípravu fajného obedu, cez pozornosť mojej deväťdesiatštyriročnej maminke, cez spoločné chvíle len tak pri čaji či kávičke s mojimi dievčatami, či v tichu samoty so svojím psíkom, cez úplne obyčajné chvíle každého jedného dňa. Vtedy som vďačná, že môžem a viem plynúť životom v pokoji napriek tomu, že aj ja okolo seba vnímam zmeny, pohyb, náročnosť doby. Sú to výzvy a veď sme sa do tohto života nenarodili preto, aby sme sedeli s vyloženými nohami. Tak nimi hýbem, kým ešte hýbať viem.
PS: raz som sa Superbabkám zverila, že som plánovala v osemdesiatke byť modelkou. Túto víziu som si začala plniť trochu skôr a občas idem na profesionálne fotenie s úžasnou fotografkou Luciou Kindernay. Tak sa stalo aj teraz a jeden októbrový deň bol zas mojím modelkovským. Pribaľujem z neho niekoľko fotografií.
Želám dni plné pokoja a pohody. S láskou Sarita
