Deň oblievania a prezliekania až do zunovania. Popravde, neznášam tento zvyk od detstva
Ktorej sa to páči – nech sa nechá zalievať ako novoposadený trávnik. Ja som mimo hru. Ešteže môj Mirko nie je na tú nôtu a našťastie, ani môj Filozof.
Pamätám si časy zemplínske… mora denná, neskôr nočná… všetko mužského pohlavia naliate od rána a k obedu to nevládalo kráčať po vlastných… ešte aj vo večerných hodinách si to dovolilo zazvoniť s vedierkom vody. Mne to pripadá také primitívne… Všade ponúkali misami s údeným a pálenkou a vajcami od výmyslu sveta. Nechápala som logiku – zato, že ma niekto zleje do poslednej suchej nitky ako počas letnej búrky, mám ja ponúkať jedlom a čoko vajíčkami a grošmi a ešte sa aj radovať a usmievať, keď zo mňa kvapčí voda? No, isto nie. Nemám v povahe túto blbinu akceptovať na sebe. A komu sa páči – nech si pocit ryby v potoku užije.
Už roky prežívam tieto mokré veľkonočné pondelky v pokoji a od ľudí, ktorí sa snažili hrať sa na hasičov. Jednoducho som neotvorila dvere a bolo. Jediný, kto ma mohol pokropiť v štýle slušnosti, bol môj nebohý dediček. Rozpŕskol prstami vodičku z harčička a ja som ho obdarovala kraslicami, ktoré som vlastnoručne vyzdobila. Táto spomienka bola živou akciou v rovnakých kvapkách až do jeho smrti. 
A ešte… tá zmes vôní a pachov… najprv také z domu, narýchlo schytené a šmajznuté od mamy; neskôr z Jednoty s nálepkou veľkonočnej šibačky, potom taký mix všeličoho, až človek nevedel, či je to aviváž alebo tekutý prášok… no proste hrôza. Chyža páchla ako drogéria, v ktorej sa roky nevetralo. Chvalabohu, že… som na Orave. Tu to nie je také umocnené a nadivoko ako tam… u nás… na východe.
Ja mám rada sviatočný pokoj a ticho. Ale aj návštevy a rada pohostím kohokoľvek.
Text a foto Alenka Medvecká
