Najčítanejšie Rozhovory 

Babičky majú byť trpezlivé, láskavé a plné múdrosti, hovorí Alena Heribanová

Babička je niečo, čo si hlboko v duši nosím ako spomienku na začiatok mojej životnej cesty. Dávno predtým, ako sa mi dostala do rúk Babička Boženy Nemcovej, som mala už ako druháčka napísanú oslavnú básničku na moju babičku, ktorá je dodnes mojím anjelom strážnym. A Nemcovej Babičku spomínam preto, že bola tej mojej veľmi podobná. Aj tá moja bola nekonečne trpezlivá, láskavá, plná múdrosti a lásky, plná nehy a porozumenia ku všetkému, čo nás obklopovalo. Jej dedinský dvor, na ktorom som vyrastala, bol pre mňa a dodnes je rajom, z ktorého ma nikto nikdy nevyženie. Jej láskavé ruky, menili všetko na malé zázraky. Koláče nimi voňali, aj kvety, ktoré mala posadené v predzáhradke jednoduchej vidieckej chalupy. Aj veľké tučné periny, duchny, ktoré mala nastlané v izbe, kde mi vždy popoludní čítala, aby sa mi lepšie spalo, voňali jej rukami. Moja babička mala so mnou vzťah, ktorý sa neskončil jej odchodom na večnosť. Potešila by sa, keby videla dnes moje vnučky.  Možno by sa ale čudovala, ako fungujú dnešné babičky – elektronické, rýchle, ktoré za deň musia stihnúť kopec povinností, prácu aj rodinu, ako dnes babičky vyzerajú, vlastne ako babičky ani nevyzerajú.

 

Ako si užívaš ty toto obdobie s vnučkami, ako ti zmenili život?

Pre mňa, ako aj pre moju babičku sú vnučky najväčším darom. Sú nádhernou energiou, ktorá akoby mi nalievala do žíl novú túžbu žiť, akoby vo mne prebúdzali to dávno zabudnuté copaté dievča, ktoré niekde už desaťročia zaspalo ako Šípková Ruženka. Pri mojich vnučkách si spomínam na vlastné detstvo a nachádzam veľa krásnych spomienok, ktoré ma dnes, po 60- tke držia nad vodou. S vnučkami si spievame, štvornožky  sa naháňame po byte, tancujeme horehronské dupáky, čítame si, objímame sa. Bola som pri oboch pár hodín po narodení. Takmer štvorhodinová Emilka na mňa pozerala z vankúšika modrými očkami tak priateľsky a dôverne, až som uverila, že mi všetko, čo jej šepkám, rozumie. Podobne aj Izabelka, pozerala na mňa ako stará známa a ja som vedela, že si rozumieme, že sa už dlho poznáme, aj keď sa vidíme po prvý krát. Moje vnučky pre mňa znamenajú naplnenie mojej materinskej lásky – najskôr k mojim najdrahším dievčatám, dcéram a teraz k ich dcéram, ktoré majú našu spoločnú ženskú rodinnú dušu. Náš život môže plynúť v ich životoch ďalej.

 

Ako si užívaš tento zrelý vek?

Niekedy ho iba žijem, niekedy ťažko prežívam a sú aj chvíle, keď si ho doslova užívam. Som narodená v znamení barana, čo znamená, že práca, disciplína, zodpovednosť, až tvrdohlavá cieľavedomosť, je pre mňa celkom prirodzenou súčasťou života. Práca je vášňou,  aj koníčkom.  Už šiesty rok žijem vo Viedni, občas počas víkendov bývam v Bratislave. Ale každá minca má dve strany – aj mne je ľúto,  že vnučkám nemôžem venovať toľko času, ako by som si želala, že nemôžem pribehnúť do Bratislavy, keď ma dcéry potrebujú. Ale o to intenzívnejšie trávime spoločný čas. Objavujeme spolu vo Viedni parky, zámky, múzeá, aj cukrárne. Milujeme zoologickú záhradu, šnicle, aj valčíky … Pracovný týždeň som v Slovenskom inštitúte. Organizujeme koncerty, vernisáže, filmové premietanie, pódiové diskusie, čítačky románov a poézie – takže žijem naplno kultúrou. Zároveň mám množstvo krásnej práce aj povinností v mojej pozícii prezidentky združenia všetkých kultúrnych inštitútov v Rakúsku Eunic Austria. Vo Viedni mám množstvo priateľov, často chodím do opery, na balet, kde úspešne pôsobia skvelí slovenskí sólisti Nina Poláková a Roman Lazík. Stále moderujem a píšem scenáre, teším sa z vydarených podujatí, priazne publika. Ak mám voľný večer, idem do športového klubu.  Je tam plaváreň, posilňovne, saunový svet, tam naberám nové sily. Rada si prečítam  dobrú knihu.

Ako vnímaš túto dobu, je lepšia ako za našej mladosti ?

 

Patrím do skupiny večných optimistov. Každá doba má svoje pozitíva aj negatíva. Rada si spomínam na mladé roky v hlásateľni, romantické východy slnka nad petržalským jazerom. Boli to krásne časy, keď sme mali hlavu plnú  snov, malé deti, malý byt, malú záhradku  a veľké plány.  Mali sme istoty, samozrejmú prácu, ale malé možnosti poznať svet a napokon aj samých seba. Bolo viac času na rozhovory, menej na pravdu a úprimnosť. A niektorí nemali vôbec možnosť sebarealizácie. Dnes už kráčam dolu kopcom, bližšie sú mi západy slnka. Čas nezastavíš, život sa preklopil do druhej polovice. Veľa z mojich snov sa mi splnilo, najmä v pracovnom živote. Vážim si každý pekne prežitý deň, mám obrovskú radosť z mojich detí, vnučiek, rodičov, ktorí sú stále s nami. Ocko už oslavuje  93 rok svojho aktívneho života. Som veľmi vďačná za skúsenosti a zážitky v Rakúsku. Bola to pre mňa veľká výzva a mám radosť, že sa nám darí, že na naše podujatia chodí množstvo divákov, že sa pravidelne presviedčajú o tom, že Slovensko má čo svetu ponúknuť.  Moja superbabka ma naučila jednému, keď hovorievala: Nie je bohatý ten, kto má veľa, ale ten, kto má dosť. Možno je škoda, že dnes na Slovensku máme pocit, že všetci ostatní sa majú lepšie, že majú viac ako my. Málokedy sme spokojní a pokojní  a pritom môžeme toľko vecí k lepšiemu zmeniť, lebo v porovnaní s dobou minulou máme slobodu a to je najviac!

Za rozhovor ďakuje  Libuša Sabová

Návštevníci radi čítajú

Alena Heribanová – babičky majú byť trpezliv...
prečítaní 1065
Babička je niečo, čo si hlboko v duši nosím ako spomienku na začiatok mojej životnej cesty. Dávno predtým, ako sa mi dostala do rúk Babička Boženy Nem...

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články