Ako šiel čas…Gabriela Matečná
Bolo to v roku 1964, keď si môj otec držal v náručí svoj malý „ružový uzlíček.“ A nebolo to tak dávno (32 rokov), keď som si ja z nemocnice doniesla svoj najmilší “ružový uzlíček.”
No a ten môj uzlíček si presne pred šiestimi rokmi (11.2.) doviezol svoj a temer po troch rokoch ďalší.
Deti sú úžasná radosť pre všetkých – zvyknem im hovoriť Slniečka na Zemi. Venujme sa im, objímajme ich, rozprávajme sa s nimi, hrajme sa s nimi, športujme s nimi, čítajme im, spievame s nimi, učme ich…Tisíckrát sa to vráti. Svet nie je čierno – biely, ale je ako rozkvitnutá lúka a ak to budeme vštepovať svojim deťom, vnúčatám, nenecháme ich napospas sociálnym sieťam, budú z nich vyrastať slušní, empatickí ľudia, pre ktorých ľudskosť nebude neznámym pojmom.
Text a foto Gabriela Matečná
