Ach! Tie nešťastné okuliare!
Varila som džem. Potom som riady poumývala, aj sporák a jeho okolie, všetko som pekne poupratovala, nasadila som si svoje dioptrie a sadla si k počítaču. Po chvíli som v nich odbehla do kuchyne. Počúvajte, hrôza ako som ju upratala! Celé okolie sporáka pofrkané džemom, obkladačky, podlaha. Znova som všetko umývala, ale už v okuliaroch.
Dnes som bola na Zlatých pieskoch zaplávať si. Hodiny si neberiem, len mobil, aby som vedela koľko je hodín a presne prišla na autobus domov. Aby telefón počas hodinového plávania nezvonil a tak neupozornil na seba potencionálneho zlodeja, z bezpečnostných dôvodov som ho vypla. Samozrejme, že si odo mňa potom pýtal kód, viem ho aj uprostred noci, ale tie oči bez okuliarov… Zle som ho naťukala trikrát. Koniec! Musela som otravovať cudzích ľudí, že koľko je hodín.
Máme veľmi zlatých susedov. Manžel chcel byť užitočný a tak povysával a čakal, ako ho manželka pochváli. Vôbec nič si nevšimla, tak sa nesmelo pochválil sám. „Kde si vysával? Však si daj okuliare!“ Ale to je najmenej. Dcéru majú v Anglicku. Boli ju navštíviť. Po týždni pobytu ich dcéra odprevadila až na letisko, pomohla s odbavením, ale ďalej si už museli pomôcť sami. To by ani nebol problém, keby im nezmenili gate a oni mali okuliare zbalené v kufroch, ktoré boli ktovie kde na ceste do lietadla. Viete si predstaviť dvoch starších ľudí, ktorí nevedia ani slovo po anglicky, ako sú nalepení na informačných tabuliach, len aby bez okuliarov rozlúštili, z ktorého gate majú odlet?
No taký je život bez okuliarov. Ale má to aj jednu obrovskú výhodu. Pozriem sa do zrkadla a nemám žiadnu vrásku, žiadne spadnuté kútiky okolo úst, som jednoducho stále mladá!
Aj tak najradšej nosím slnečné okuliare!
Libuša Sabová
