Zostarnúť nie je prehra, ale naopak, výhra. Vraj! Takže hurá, vyhrala som.
Dcéra mojej priateľky, mladá žena, ktorá sotva prekročila tridsiatku mi nedávno povedala, že jej pripadá nechutné, keď starí ľudia, ktorí už sotva udržia moč, sexujú a že pri predstave dvoch nahých tiel z ktorých ovísa mľandravá koža pokrytá pigmentovými škvrnami, ako sa mykajú a plieskajú jedno o druhé v opojení vášňou, vlhké od potu páchnuceho od liekov, ktoré hltajú, aby ako tak prežili deň a od cukrovky, ktorou trpí väčšina z nich, jej je fyzicky nevoľno.
Čas vo svojej neúprosnej spravodlivosti, plynúci v nemennom tempe životom človeka, každučkým okamihom zapisuje, ciachuje, aj pustoší, rozhodne však nekolíkuje hranice. Ona jednu takúto konečnú celkom nezaobalene naznačila. Záverečnú pre sex.
„Ty, dieťa zlaté, a kedyže presne máš v úmysle prestať so sexom ty?“
Opýtala som sa jej vyzývavo, tak, ako si to zaslúžila. Ostala zarazená. Oči jej rozpačito behali sem a tam. Asi jej docvaklo, že sa ma to, čo tak nezaobalene vyslovila, mohlo nepríjemne dotknúť, alebo možno hľadala čo najprijateľnejšiu odpoveď, no taká, zjavne neprichádzala a ani nemohla, lebo jej svet možností je ešte plný nádejí.
„Inga, páči sa ti, keď stojíš pred zrkadlom, pozeráš sa na seba a nevieš potlačiť blažený úsmev? Ako ťa poznám, tak áno. Vyskúšaš si všetko, čo máš v skrini, ale tentoraz nedbáš o trendy, ide ti predovšetkým o to, aby si zažiarila, aby si zamaskovala bruško a zdôraznila zadok, aby sa ti prsia nerozlievali, ale aby boli pevné a čo najbližšie jedno pri druhom, ako ritka? A topánky? Obuješ si tie najnepohodlnejšie, lebo boh to zariadil tak, že iba v takých sú tvoje dokonale oholené nohy zvodné. Srdce ti bije ako na poplach, ide ti vyskočiť z hrude, každú minútu sa pozeráš na hodiny a hneď zase von z okna, či jeho auto už pod ním stojí. Hej a vlasy, vlasy musia byť dokonale lesklé, splývavé a mali by čo najlepšie zamaskovať tvoj hrbatý nos, no nesmú budiť dojem, že si sa priveľmi snažila. A konečne je tu. Vidíš ho ako sedí za volantom. On! Ešte raz skontroluješ v zrkadle ako vyzeráš. Z boku, i zozadu. Pokúšaš sa vidieť sa jeho očami. No, povedz mi, Inga, kedy, podľa teba, príde ten správny čas vzdať sa tohto všetkého? Skoncovať s tým definitívne, raz a navždy. Bodka! Bude to snáď v ten deň, keď zbadáš, že sa ti na stehnách začala koža oddeľovať od svalu ako korytnačke na krku a to na miestach, kde ťa dovtedy trápila iba malicherná pomarančová koža? No!?“
Odpovede som sa od nej ani teraz nedočkala, ale veď som ani nemohla. V jej peknej hlavičke je a ešte dlho bude brzda zvaná nádej svetlých zajtrajškov.
Notorickí optimisti hovorievajú, že nádej umiera posledná. Napokon však predsa len umrie, pochováme ju, a keď za ňou vyroníme poslednú slzu, zaplaví nás nový pocit, rozleje sa nám po celom tele, pošteklí zmysly a my sa zhlboka nadýchneme, akoby sme otvorili okná krížom dokorán. Je to pocit slobody. Niet už o čo bojovať. Naše boje sme už vybojovali a vyhrali. Veď sme ešte stále tu!
Zostarnúť teda nie je prehra, ale naopak, výhra. Len si predstavme tú druhú možnosť. Brrrr Takže hurá, vyhrali sme. Konečne! Sme staré.
Už nemusíme robiť piruetky pred nikým. Môžeme byť samé sebou a žiť svoj život tak, ako chceme. Môžeme zblajznúť štyri krémeše a pribrať, alebo aj nie. Precestovať vlakom Irán, alebo aj nie. V kúpeľoch si užiť šteklivý románik s vdovcom z kopaníc, alebo nie. Nám predsa na dobrej povesti záležať nemusí. Už nie. Tak si ju kazme s nasadením, aké nám je príjemné a aké uvládzeme. A nech to plieska.
A ak nás v domove dôchodcov budú zamykať v izbe (vraj sa to podľa europoslankyne Ďuriš Nicholsonovej naozaj robí), vyvoláme vzburu a s vlajkami s prekríženými barlami na pozadí zubnej protézy vyjdeme do ulíc
Slobodu! Nádej si zožerte! Slobodu!
Text a foto Štefánia Opramčáková
