Zo života: Madam Jana a kľúč, ktorý už nikam nepasuje
V Kvetoslavove ju všetci volali madam Jana. Mala štýl, nosila šatky zo Sicílie a parfum, ktorý sa vznášal vo vzduchu ešte dlho po jej odchode z miestnej kaviarne. Kedysi bola ženou po boku Imricha – charizmatického muža s oceľovými vlasmi, ktorý jej každé ráno nosil do postele kávu a každé Vianoce viazal stužku na darčeky tak, akoby to robil pre kráľovnú.
Lenže… madam Jana si zvykla. Na Imrichove pozornosti, na jeho dôslednosť, na to, že všetko fungovalo. A možno práve to ju znudilo. Vnútorný hlas jej začal našepkávať: „Chcem voľnosť. Chcem niečo nové.“
Jedného letného dňa Imrich zbalil len pár vecí a odišiel. Za inou. Za niekým, kto oňho stál, kto si vážil aj jeho ticho pri raňajkách.
Rozvod prebehol ticho, dôstojne, ako všetko v ich živote.
Odvtedy všade, kde príde, madam Jana nahlas rozpráva: „Tak dobre mi ešte nebolo. Mám pokoj, slobodu, cestujem, spím do obeda!“ — ale každé slovo má v sebe miernu krehkosť, ktorú nikto nekomentuje. Všetci vedia. Vedia, že za tou rúžovou šatkou sa skrýva smútok. Stratila muža, ktorému mohla dôverovať, ktorý staval svet okolo nej. A teraz stojí sama – krásna, upravená, ale bez toho jediného oporného bodu, ktorý jej dával zmysel.
Vo vrecku kabelky stále nosí starý kľúč od ich spoločného bytu. Dávno už nezapadá, ale ona ho občas pohladí. Len tak, aby nezabudla, aké je to mať niekoho, kto na vás každé ráno čaká s kávou.
Foto Depositphotos.com
