Aktuálne Vaše príbehy 

Zo syna je despota, z matky slúžka a dcéra si chce užiť

„Pred mesiacom som sa vrátila z liečenia na psychiatrii,“ začala svoje rozprávanie Anna zo stredného Slovenska. Prežila tam celý život, vydala sa, ovdovela, dvanásť rokov sama vychovávala dve deti. Syn Peter akoby prebral rolu otca v rodine. Žiaľ, nie zodpovednosť a povinnosti, ale len nároky, ktoré presahujú jej možnosti. Jednoducho – všetci sú povinní vychádzať mu v ústrety, lebo ak nie, je zle.

Anna si dennodenne kladie otázku, kde urobila chybu, ale odpoveď nenachádza. Nechce sa nikomu sťažovať, veď príbuzní jej aj tak vyčítajú, že deti vychovávala bez disciplíny, že ich nenaučila plniť si povinnosti, že nemajú rešpekt pred nikým.

„Chcela som len, aby nepociťovali stratu otca. Aby nemali komplexy a boli odolné proti krutostiam sveta, ktorý ich obklopuje. Aby sa nebáli vlastného názoru a vedeli sa presadiť. Všetko som im obetovala. Nemala som súkromie, voľný čas, priateľky. A teraz?! Syn si zo mňa urobil slúžku. Tvrdí : Keď nie si schopná postarať sa o nás, drž hubu! O vulgárnych slovách už ani nehovorím. Som bezmocná. Najväčšmi sa bojím, že ma udrie.“

Sonda do rodiny

Psychologička, ktorej sa Anna zdôverila, rodinu dobre pozná. Niekoľko rokov sa totiž zaoberá Petrovou agresivitou, ktorá sa prejavila už v základnej škole. Peťo však o svojej matke hovorí: „Je otrasná! Hanbím sa za ňu. Nemoderne sa oblieka, je tlstá a navyše z nej často cítiť alkohol. Zaujíma ju len, čo navariť a na čom ušetriť. Nevie sa nad nič povzniesť.“

Keď sa ho psychologička opýtala, či vie, koľko matka platí za byt, inkaso a koľko minie na stravu, Peter sucho skonštatoval, že ho to vôbec nezaujíma, lebo ak si matka nevie nájsť takú robotu, kde viac platia, je to len potvrdením jeho názoru o jej neschopnosti. Psychologička sa pokúšala naznačiť, že aj on by mal rodine pomôcť. Syn sa však iba začudoval: „To myslíte, akože by som mal umývať riad alebo variť?! Veď je to predsa jej povinnosť!“ A odmietol sa baviť na túto tému ďalej.

„Anna si je vedomá, že krízová situácia v rodine nastala v období, keď sa zoznámila s vdovcom, ktorý mal dcéru v Petrovom veku. Obaja trávili víkendy a sviatky u nich,“ spomína psychologička na prvé Annine problémy so synom.

„Peter ťažko znášal matkin vzťah k cudziemu dievčaťu a hneval ho aj sestrin postoj. Dievčatá si rozumeli, mali spoločné záujmy, matka prežívala voľné chvíle s priateľom a on zostával, ako sa raz vyjadril, piatym kolesom na voze. Anna sa ocitla uprostred, medzi synom a novou láskou. Navyše sa finančne vyčerpala, pretože živiť o dva krky viac, aj keď len cez víkendy, bolo nad jej sily. Po roku a pol si priateľ našiel inú partnerku. V tom najhoršom začal vyčíňať aj Peter. Začal matku kontrolovať, kritizovať, obmedzovať. Medzitým skončil strednú školu, jeho nároky na oblečenie a stravu stúpali. Anna si najprv požičiavala od známych, pretože od príbuzných sa neodvážila. Našla si aj ďalšiu prácu, splácala dlhy. Až prišiel okamih, keď sa psychicky zrútila,“ zdôraznila psychologička.

Čo hovorí dcéra?

„Mama sa o seba nestará. Keď prídu spolužiačky, som radšej, keď nevylezie z kuchyne, aby ju nevideli. Stále kričí, že toto si od nás nezaslúžila, že už nevládze. Možno by som jej mala viac pomáhať. Ale mám veľa učenia a som mladá! Ak si teraz neužijem, tak potom kedy? Veď aj ona by mohla napríklad športovať, aby trochu schudla, mala by sa viac starať o byt. Keď večer prídem domov, tak iba leží,“ vysypala zo seba jedným dychom štíhla modrooká Monika, ktorá študuje na gymnáziu.

Pýtam sa, prečo sa čuduje. Matka má predsa dve zamestnania, nakupuje, varí, perie, žehlí, vynáša smeti, umýva riad, vysáva, šije… Dcéra uznáva, no argumentuje, že sa na svet nepýtala.

„Peter nástojí, aby matka vymenila byt,“ dodala Monika, akoby sa chcela vyhnúť ďalším výčitkám. „Chce bývať sám, lebo do takého smradľavého bytu sa hanbí priviesť kamošov. Viete, mama fajčí. Škodí nám to a ona si nedá povedať!“

Na otázku, prečo Peter neodišiel, keď to tak veľmi chce urobiť, slečna prekvapene zareagoval: Snáď má nárok na byt, nie?! Vari má ísť do podnájmu? A jej načo bude tento veľký byt? A vôbec, kým študujeme, musí platiť a starať sa o nás, aj keby sme bývali inde. Na to sú predsa zákony!“

Nežné mačiatka

Anna má doma odložené fotografie spred pätnástich rokov. Sú na nich rozkošné usmiate tváričky detí : Petra a Moniky.

„Keby ste len vedeli, aké to boli zlaté, prítulné mačiatka,“ tisnú sa jej slzy do očí. „Teraz na mňa iba vrčia a pijú mi krv.“

Skúsiť sa s deťmi porozprávať je podľa Anny zbytočné: „To nemá význam. Neakceptujú moje argumenty, vraj som stará. Chcú aby som športovala, no kedy? Keď prídem večer uťahaná a treba variť, prať, žehliť? Jediným uľahčením je pre mňa kniha. Ale už im vadí aj to, že sa niekam v byte utiahnem a čítam. Občas si pripadám ako v klietke, okolo ktorej pobehujú dravé tigre a čakajú, kedy vyleziem, aby ma mohli zožrať. Azda jediným riešením by naozaj bolo vymeniť byt za dva menšie. Synovi dám jednoizbový a zariadenie z jeho izby, nejaký riad, výbavu a budem mu platiť nájomné dovtedy, kým neskončí školu. Nebudem však naňho prať, žehliť, upratovať, variť, nech vidí, že to nie je také jednoduché. Ušetrím aj na telefóne, elektrine, vode. Ale najmä sa zbavím strachu, že „tiger“ raz na mňa zaútočí.“

Hanba a obavy

„Mnohí rodičia mlčia z obavy, aby doma nebolo ešte väčšie peklo,“ tvrdí psychologička, „nie je raritou, že syn bije v zúrivosti otca, že dcéra prikazuje matke, čo, kde a ako má robiť. Keď sa nesplnia ich želania, rozbíjajú, čo im príde pod ruku. Vedia, že otec sa nepôjde sťažovať, pretože by sa hanbil. Vedia, že ak by sa situácia „prevalila“, rodina by stratila spoločenský kredit a to nedopustí ani jeden rodič. Radšej strpí výbuchy zúrivosti vlastného dieťaťa, pretože je to jeho dieťa a aj sám si je na príčine, že sa z neho stal neovládateľný krvilačný tvor.

Teror v rodine

Nastolený problém čoraz väčšmi zaujíma psychológov a pracovníkov v sociálnej sfére. Počet prípadov, keď sú rodičia vystavení teroru zo strany vlastných detí, neuveriteľne stúpa.

Nedávno sa mi dostala do rúk štúdia francúzskych psychológov, ktorí v nej štatisticky zhrnuli najtypickejšie znaky problému a po prvý raz zverejnili „spovede“ rodičov. Sú doslova otrasné. Aj prípad Anny je pre dnešné Slovensko typický. Každá jej banálna a nevinná poznámka sa dnes môže stať podnetom na výbuch synovho hnevu. Ten trpí averziou voči matke, ktorá kedysi urobila závažnú výchovnú chybu – v útlom detstve „povýšila“ syna na symbolického manžela, jedinú autoritu v rodine. Dieťa, ktoré hralo cudziu rolu, bolo dezorientované a neskôr v puberte, keď sa stalo skutočnou osobnosťou s vlastnými názormi a zmenenými životnými hodnotami, stratilo rešpekt a úctu k nej.

Väčšina detí, ktoré terorizujú rodinu, samy trpia a svoj protest vedia dať najavo len prejavom násilia. Liečiť treba vzťahy v celej rodine, nie jednotlivca, pretože v týchto prípadoch sú tyranmi a obeťami všetci. Žiaľ, konkrétnu pomoc možno poskytnúť iba vtedy, ak sa o situácií v rodine dozvie psychológ poradne alebo pracovník oddelenia sociálno – právnej ochrany a prevencie odboru sociálnych vecí na okresnom úrade. Nezriedka je to však až prostredníctvom polície, ktorá musí proti agresii mladistvých zasahovať na základe zúfalých telefonátov rodičov.

PhDr. Oľga Kabaňová

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články