Zima sa ešte párkrát pokúsi zaťať do nás svoje pazúry, ale už jej nič nepomôže… Pretože jar je tu!
Keď po dlhých a chladných zimných nociach postriebrených nostalgiou, čo odhalí našu ľudskú podstatu, zaklope na dvere jar, je to ako lúč svetla, čo ťa omámi a očarí, keď odhrnieš po dlhej temnej noci zastreté závesy. Naozajstné znovuzrodenie.
Aaach…
Zima nám dala ten prepotrebný čas, pozrieť sa viac na seba zvnútra. Uvidieť, čo všetko sa nám a v nás pokazilo, na ktorom zo zrkadiel nastavených k sebe sú ryhy, škrabance či dokonca praskliny, kam zasadlo viac prachu, ako len z chodníkov a ciest, ktorými kráčame od jedného k druhému.
Hodnotu – obvykle – nemajú veci, ale ani naše postoje či skutky samé o sebe, ale skôr to, čo z nich a s nimi urobíme. To, čo dosiahneme vďaka svojej trpezlivosti a predstavivosti. A úmyslu. To, čomu umožníme sa rozvinúť.
Jar je tu.
Zima sa ešte párkrát pokúsi zaťať do nás svoje pazúry, ale už jej nič nepomôže…
Pretože jar je tu!
V tomto sa na Stvoriteľa či vesmír vždy môžeme spoľahnúť.
Šancu začať znovu dostane všetko živé nanovo.
Vošla do našich záhrad, lesov, hájov…
A vošla, či pomaličky vchádza, aj do našich príbytkov.
Nuž, a tak už zostávajú len posledné dvere.
Tie do človeka.
Aj my môžeme začať znovu. Musíme. Pretože nie je nič, čo by sa nedalo napraviť.
Pokazíme sa, zlyháme, krvácame…
Ale začneme znovu. Dôveru môžeme obnoviť. Lásku môžeme získať späť.
A medzi popraskanými kameňmi ciest môžu vyrašiť nové svieže výhonky…
Text a foto Eleonóra Porubcová
