„Zažila som útrapy a smútok, ťažké obdobia, samotu a beznádej, ale kráčam ďalej,“ hovorí Alenka (48).
Po Dni vtákov či bláznov, v nasledujúci deň, som sa rozhodla kuknúť do sveta a vybrať sa na vandrovku. Dnes zvažujem, či to bola tá najlepšia voľba, ale výzva určite.
Sudičky… veľmi dobre poznáte, že v rozprávke to vždy jedna dobabrala nejakým nevhodným ortieľom, ale našťastie chodievali v trojici, takže i mňa možno tie dve – zachránili. Narodila som sa takým dvom človiečikom, ktorí neboli na materstvo a dcéru pripravení. A tak ma na istý čas odložili k starým rodičom. Od perinky. A nemluvňa si to ani len nevšimlo. Vypestoval sa silný cit a vzťah k babke a dedkovi. Krásne detstvo. Bolo veru radosti.
Dni ubiehali… pomalšie ako dnes. A zrazu som sa stala mamou. Vo veku dvadsaťjeden rokov. Boh mi požehnal nádherné dieťatko – chlapčeka s čiernymi vlasmi a očkami. Ako malé cigánča. A môj manžel (prvý) chorľavel, až to vyústilo do diagnózy schizofrénia a pridružené ochorenia. Povedala som si, že sa jej veru nezľaknem a budeme tohto nie veľmi chceného hosťa vnímať ako chrípku. Hm… bolo to ťažké a zložité. Procedúry, lieky, halucinácie, nespavosť, pobyty na psychiatrii. Spoznala som toľko krásnych, i keď ubolených duší a moje srdce sa pre nich otváralo viac a viac. Pridružili sa aj iné boľačky a jedného pekného dňa…
Vychovávali (i vychovali) ma starí rodičia, ktorí ma neviedli k Bohu, ale pre mňa boli boží. Nevadí, boli to skvelí a čestní ľudia a vždy ochotní komukoľvek pomôcť. Vďaka nim som, aká som. Hodnoty, ktoré do mňa vštepili, dnes odovzdáva môj syn svojej dcérke. Neveriaca… i keď som niekde tam, hlboko v mojom bytí cítila, že pravda je trošku iná a inde. Všetko má svoj čas. I ten – náš – s Bohom a pre Neho. I v manželstve sme žili civilne, pretože som nebola pokrstená. A nastal čas aj na to. Vo veku dvadsaťdeväť rokov. A udialo sa…
V mesiaci september 2004 som prijala sviatosť krstu a myropomazania a stala sa kresťankou… gréckokatolíčkou. Hneď o týždeň neskôr sme s manželom mali sviatostný sobáš v chráme a v nasledujúci deň oslávil 43 rokov. A… presne o mesiac… umrel. Bol to smutný utorok. Prežila som radosť z krstu a manželstva… a stala sa vdovou. Pýtala som sa Boha Prečo? Neodpovedal. Musela som to prijať, i keď som sa hnevala… nechápala… a i nechcela viac bez neho putovať na zemi. Dlho som bojovala… s Bohom, so sebou, so smútkom. Ako prijať také niečo? A keď som po niekoľkých mesiacoch stála pri hrobe (ináč denno denne), akoby… hlas môjho nebohého manžela… ktorý prosil, aby som sa vrátila do života. A znova som videla farby a usmievala sa. Najvďačnejšie bolo moje dieťa. Niežeby som ho za ten čas žiaľu zanedbávala, ale… bola som akosi mimo realitu a smútok víťazil.
Dni ubiehali, otvorila som si vlastnú agentúru práce (s licenciou) a hľadala ľuďom prácu vo svete. Kontakt s ľuďmi, preklady, doučovanie anglického jazyka, tlmočenie… neustále v jednom šfungu. Bolo predsa potrebné postarať sa o dieťa a zo štátnej žobračenky by sme nevyžili. Večer prichádzať domov, po nociach variť… moja krstná mama trávila všetok svoj voľný čas s mojím synom. Dlhých sedem rokov. A čo som zarobila, dávala som od seba ďalej… tým, ktorí potrebovali, nemali, nedochádzalo. Časť Bohu, rodine a blížnym.
Začiatkom januára (tri roky po smrti manžela) sme pochovali svokru a moja milovaná babka o mesiac tiež zaľahla… a smrť prišla náhle a nečakane. Sarkóm sleziny. Srdce znova umieralo a smútilo. Vychovala ma a bola mi najbližším človekom na zemi. Ťažko som niesla jej stratu… a rok nedokázala vojsť do jej izby a ani na cintorín. A znova – musela som sa z toho dostať a starať sa nielen o syna, ale i dedka. Skvelý človiečik a perfektne zohraný s mojím synom (dedkov pravnuk). Tí dvaja boli nerozluční.
Po smrti babky som cítila, že musím odísť niekam preč z rodného mesta. V jeden deň do mojej agentúry zavítalo drobné žieňa vyše päťdesiatky (Božie riadenie) a hľadalo prácu pre syna a zaťa. Cítila som spriaznenosť mojej duše s tou jej. A zavítala k nim na návštevu a… ostala s nimi dlhých šestnásť rokov. Moja Aňu… ktorá sa roky starala o manžela ležiaka a ja som jej rada s ním pomáhala až do jeho skonu. Medzitým sa pracovalo, žilo, vychovávalo a staralo o dedka, ktorý bol viac menej sebestačný.
A nastala chvíľa… rozhodla som sa študovať. Vo veku 35 rokov. Hm… ale čo? Katechetiku… na Gréckokatolíckej teologickej fakulte v Prešove a… ešte naviac aj učiteľstvo náboženskej výchovy a špeciálnu pedagogiku na teologickej v Košiciach. Poviem to skrátene – bol to úmorný čas, spala som za tých päť rokov tri hodiny počas nocí. Ležiak, môj dedko, syn, škola, práca. A po ukončení som začala učiť na rómskej škole. Milovala som tie moje čokoládové deťúrence a trávila s nimi všetok voľný čas (nie na úkor syna, on medzitým sa stal dospelým mužom). Náš vzťah bol vždy priateľský, nemusel hľadať ľudí, ktorým by vylieval srdce a tak je to dodnes. Vo výchove dieťaťa som vychovávala aj samú seba, bez kriku a bitky. Dôležitý bol dialóg, komunikácia. A osvedčilo sa.
A… umrel dedko. Posledné mesiace som bývala s ním a syn študoval na vysokej škole. Vzala voľno z práce… bol prioritou… odišiel desať rokov po babke, držiac mňa a syna za ruku. A hneď po skone mújho dedka umrel aj manžel mojej Aňu. Život bol napriek všetkému so svetlými dňami, i keď smútok a žiaľ gniavil.
A znova vstúpil do môjho života človek. Muž. Osemnásť rokov vdovstva a zrazu mi „nejaký chlap“ napíše na messenger, že sa mu páčim. Poznala som veľmi dobre indivíduá, ktoré písali z falošných profilov… a nakoniec žiadali fotky od pása dole. Hneď boli blokovaní, pretože tento typ zábavy nie je moja šálka kávy. Ale tento muž bol iný… i keď spočiatku priečny a cítila som, že bude s ním kopec roboty, kým si k sebe nájdeme cestu. Tri roky… písania a video rozhovorov na diaľku, medzitým covid, nemožnosť sa dohodnúť na stretnutí. Zmierili sme sa a čakali na vhodný deň, ktorý nastal minulý rok v máji. No mesiac predtým oženila som syna. Za dievča, za ktoré som sa asi desať rokov intenzívne modlila. Boží dar.
Keď sme sa prvýkrát s mojím Mirkom objali, obaja sme cítili, že patríme k sebe. V júni bolo ďalšie stretnutie a v lete sme sa dohodli, že prídem na celé prázdniny. A… ostala som… nik nečakal, neveril. V septembri sme mali sobáš. S manželom som dostala aj ďalšie dary v podobe skvelej 92 ročnej svokry a skvelých švagrov. Manžel na Silvestra oslávi 64 rokov. Má ťažké ochorenie kolien, gonartrózu IV.stupňa a ja som nielen manželka, ale aj opatrovateľka. Mám ja na tých ležiakov štastie… ale neľutujem. Misia, ktorú milujem a neodmietam. Je skvelým partnerom, i keď mu jeho zdravotný stav nedovolí kráčať, ale dôležitá je naša láska a spoločne napredujeme.
Na Zemplíne som nechala zo dňa na deň všetko… i syna s nevestou, Aňu, blízkych, priateľov. Vzdala sa po 47. rokoch života miesta, kde som sa narodila a kde som zanechala včerajší život. A začala odznova… s novým priezviskom, v mestečku, kde som poznala iba moju polovičku, svokru, švagrov. Dnes už je to lepšie – poznám toľkých, že niekedy až žasnem. A nenudím sa. Vyše dvadsať rokov doučujem slovenský a anglický jazyk a aj napriek tomu, že som doma, žiakov mám online z celého Slovenska (aj hendikepovaných a i s ťažkými poruchami učenia). Všetko sa dá, ak Boh požehná dielo a nasmeruje. Píšem knihy, ilustrujem, prekladám… nepoznám slovo nuda. Máme psíka, mačku (zo Zemplína obe stvoreniatka) a tri sliepky, v lete záhradku a zaváranie. Aj kosiť trávnik na veľkom dvore sa musí. Ale všetko robím s láskou, nepredstieranou. A stali sme sa v auguste babkou a dedkom malej vnučky Lýdie, ktorej ja hovorievam – Ľuľa.
Život bolí, i plače, ale sa i smeje (nielen z nás) na plné hrdlo, raduje sa, teší. Zažila som útrapy a smútok, ťažké obdobia, samotu a beznádej, ale nebyť Jeho pomoci, nezvládnem to. A denne sa usmievam, i keď som tiež na tom zdravotne všakovako, ale kráčam ďalej. A nebojím sa, čo bude, žijeme pre prítomný okamih, zajtrajšok sa o seba postará. A Boh o mňa.
Text a foto Alenka Medvecká
