Z novej diagnózy sa teším, lebo odteraz budem chodiť do kúpeľov zadarmo
Z denníka superbabky starnúcej s gráciou Nespala som dobre. Najprv ma prebudilo pískanie To boli moje astmatické výdychy. Po spray Vivaire som musela zájsť do obývačky. Cez deň sa z novej diagnózy väčšinou teším, lebo odteraz budem chodiť do kúpeľov zadarmo, astma je totiž v skupine A. Celý život som skupine A závidela, no a už nemusím. Hurá! Podarilo sa mi znova usnúť, no ráno som vstala s ukrutnou bolesťou pravého bedrového kĺbu, zhltla som banán, aby Flector nešiel do prázdneho žalúdka, to by som mala bolesti dve. Flector otupil moje zmysly tak, že som si nebola istá, či bolesť ustala. Tak, či onak, zvládla som sa osprchovať, i postlať. Ostrihať nechty na nohách som si však netrúfla. Nevadí, už nosím celé topánky. Aby som mohla vziať dve tabletky Detralexu, ktorý udrží moju zlatú žilu na uzde po celý deň, zjedla som ešte pár lyžíc ovsených vločiek so sójovým mliekom, no fuj. Musím sa dať dokopy, povedala som si, chcem ísť so Zuzkou do Lidla, je tam akcia 4 + 1 na grécky jogurt. Len aby bol dlhší dátum spotreby, päť jogurtov = päť dní. Nakvapkala som si do očí kvapky na suché oči, na nechty som si dala olejček, lebo sa mi štiepia po dĺžke a konečne som otočila žalúzie, aby som počasiu prispôsobila outfit. Nefúka vietor, čo v Košiciach znamená že je počasie dobré. I tak si vezmem čiapku, vlasy nemám umyté už zopár dní a ani dnes nie je TEN deň. O desiatej som cez messenger zavolala Zuzke tak, ako sme sa dohodli. Ležala v posteli, bledá, pery úzke, čo znamenalo, že trpí. „Nechystáš sa? Veď sme sa dohodli…“ „Je mi na umretie, vzala som xanax. Zase mám tie moje buchy.“ Povedala cez stisnuté zuby. Buchy u nej znamenajú búšenie srdca. Má to z nervov, panika, úzkosť a tak. „A kde je to tvoje starnutie s gráciou, Zuzička? Kde máš svoje kožené nohavice a leopardiu bundu, čo?“ Provokujem ju, lebo o starnutí s gráciou má Zuzka vždy plno rečí. Oprela sa o lakeť, aby svojím slovám dodala hlbší zmysel, nadýchla sa a citovala Evu Holubovú: „Tak na to ti sere bílej tesák.!“ A položila. Chcela som ešte čosi o práve na dôstojné umieranie, ale to až zajtra. Možno bude lepší deň.
Štefánia Opremčáková
Enter