Vyhrávala súťaže krásy, hrala vo filmoch, fotila pre kozmetické firmy a vyštudovala právo
Určite už viete, že je reč o Emílii Lörinczovej, ktorú teraz spoznáte vďaka úlohe kolíznej opatrovníčky v Súdnej sieni.
Odkiaľ pochádzate a ako ste sa dostali do sveta módy?
Vyrastala som a šťastné detstvo vďaka mojim rodičom som prežila v baníckej dedinke Smolník. Na SVŠ – Gelnica som dochádzala denne autobusom a vlakom. V roku 1969 som začala študovať na Právnickej fakulte UK Bratislava. Snívala som síce o štúdiu herectva, ale na protest rodičov som musela vyštudovať “serióznu” školu. So štúdiom práva súhlasili. V poslednom ročníku SVŠ som vyhrala Miss január v časopise Život a v roku 1970 Miss juris.
Dostala som ponuku vystúpiť v TV v mládežníckych programoch Lastovička a Mladé obzory. Všimla si ma pomocná režisérka p. Štefana Uhra, ktorý ma obsadil do filmu Keby som mal pušku a Keby som mal dievča. Nasledovali ďalšie filmy, napríklad Tretí šarkan, Zrelá mladosť, Biela stužka, Letný deň, Prekladateľka… V roku 1971 som vyhrala súťaž “Hledáme dívku na titulní stránku” v pražskom časopise Žena a móda. Tá sa ukázala ako zlomový moment (porazila som aj Ivanu Trumpovú) a nasledovali ponuky na fotenie. V polohe klasickej manekýnky som sa necítila komfortne, nemala som potrebnú výšku (165 cm), tak som uvítala túto možnosť a presedlala som na dráhu fotomodelky. V Prahe som fotila hlavne s pánom Fredom Kramerom, ktorý bol veľmi známy a uznávaný fotograf a ako jeden z prvých sa začal venovať aj reklamnej fotografii. 
V Bratislave som spolupracovala s pánmi Vyskočilom, Urbanom, Píseckým, atď. Najčastejšie to bola bižutéria, vlasové produkty, televízory firmy Tesla Orava, kozmetické produkty. Moja kariéra fotomodelky a herečky bola ohraničená štúdiom. Po ukončení PF UK v roku 1974 som nastúpila do práce v podniku zahraničného obchodu Slovart, neskôr Incheba.
Aké to bolo, robiť vtedy manekýnku?
Bola som fotogenická, mala som bohaté, zdravé vlasy, dobrú pleť, veľké pery, nemusela a ani sa odo mňa nevyžadovalo, aby som sa veľmi šminkovala. Na reklamné vlasové produkty pre firmu Schwarzkopf sa práve vyžadoval úplne prirodzený vzhľad a v tejto polohe som sa cítila najistejšia. Šminky som veľmi nepoužívala, stačila mi tenká čierna linka na zvýraznenie mihalníc a trocha rúžu. V porovnaní s dneškom som nepostrehla extrémne vychudnuté modelky. Ale tie sa vtedy aj dnes vidia skôr na prehliadkach Haute Couture. Ja osobne som nemala problémy s váhou, svojich 50-51 kg som si držala veľmi dlho a okrem športovania som pre to nič mimoriadne nerobila. Nepripisovala som tejto práci nejakú vážnosť a ani som zo seba “neodpadávala”.
Aká bola vtedajšia móda?
Móda 60. – 70. rokov sa mi veľmi páčila. Zažila som obdobie mini-sukní, vysokých čižiem, napasovaných pulóvrikov. Úžasná bola móda hippies, pamätám si zvonové nohavice, štvordielne kruhové sukne, kvetinové maxišaty, etno šperky. Ja som s obľubou nosievala kombináciu mini-sukne s maxi cardiganom, topánky s vysokými, hrubými opätkami, aj keď sa už začala móda sandálikov a baleriniek. Obľúbené boli roláky, latexové kabátiky, lurexová látka (v šatách z tejto látky som maturovala). Na tablo sme sa fotili v tej dobe módnych šatách s bielym golierikom a volánikami.
Koľko rokov ste pracovali ako manekýnka?
Viac ako šatám som sa venovala vlasom, ktoré ma počas štúdia “živili”, fotila som hlavne vlasové produkty pre Schwarzkopf. V tej dobe bol všeobecne “kult vlasov”. Museli byť dlhé, bohaté, natupírované, ozdobené kvetinkami, stuhami a margarétkou. Mňa vtedy veľmi inšpirovala herečka Farrah Fawcet a dlhú dobu som nosila presne taký istý účes ako ona.
Aká je vaša rodina?
V prvom zamestnaní som sa zoznámila s manželom Michalom, ktorého som stretla v legendárnom V-klube, ktorý som pravidelne počas celého vysokoškolského štúdia navštevovala. Po ročnej známosti sme sa zobrali, máme dve dcéry, Michaelu a Luciu, tri vnúčatá, Max 4 roky, Teo 6 a Dominik 9. Vždy som si priala mať šikovných, živých a talentovaných vnukov a to sa mi aj, k môjmu veľkému potešeniu, splnilo. Zažívame s nimi veľa radosti.
Ako ste sa dostali do TV JOJ?
Pred deviatimi rokmi ma na základe kastingu vybrali účinkovať do úspešného projektu TV Joj Súdna sieň, kde hrám postavu kolíznej opatrovníčky. Veľmi ma teší, že diváci si tento projekt obľúbili a naša spriaznená divácka obec sa stále rozširuje.
Takže stále ešte pracujete…
V roku 1991 som si založila full-servisovú reklamnú agentúru, v ktorej pôsobím doteraz. Najznámejším projektom, na ktorom organizačne spolupracujeme s Divadlom Aréna, je Detská Univerzia (DUK), projekt jazzových koncertov v Divadle Aréna, priame prenosy z The Metropolitan Opera z New Yorku. Venujeme sa grafickej, polygrafickej práci, firemným darčekovým predmetom, vydávam Kalendár zdravia a distribujemem populárny Lunárny kalendár.
Čím dnes žijete, čo vás napĺňa?
Popri práci mám aj veľa voľnočasových aktivít – cestovanie, záhradničenie, golf, lyžovanie, hubárčenie, chalupárčenie. A pretože som aj hrdá babka, tak sa snažím venovať a tráviť čas s mojimi vnukmi, ktorí mi dajú riadne zabrať a udržujú ma tiež v kondičke. Roky práce v kultúre ma pozitívne ovplyvnili, takže divadlo, výstavy, opera, koncerty sú nielen mojou pracovnou náplňou, ale aj záľubou, ktorej s manželom venujeme veľa času.
Ako sa pozeráte na dnešný svet, je lepší, alebo horší?
Svet okolo nás sa neustále mení a ja mám pocit, že zmenám a rýchlemu tempu sa nevládzem prispôsobovať. Zdá sa mi príliš technický a to ja veľmi nemusím, a keď už musím, tak veľmi pokulhávam. Neznášam študovať objemné manuály a predierať sa množstvom informácií a byť po technickej stránke in. V našom svete sme čoraz technickejší, materialistickejší, uponáhľaní, agresívni, povrchní, netolerantní, namiesto osobných stretnutí a rozhovorov v kruhu rodiny, s deťmi, rodičmi, priateľmi si sms-kujeme, chatujeme, smajlíkujeme, skajpujeme… Mám radšej prirodzený spôsob komunikácie, keď sa môžete s ľudmi stretnúť a pozerať do očí. Neviem sa zbaviť pocitu, že nám vládnu peniaze, výdobytky modernej technológie, reklama. Je asi dôležité si v sebe nastaviť mieru únosnosti a držať sa zdravého rozumu, aby nás to všetko úplne neprevalcovalo. “Naštastie mám zdravý sedliacky rozum – veď som z dediny.” Napríklad taký facebook, tak to je veľký zlodej času. Ešte dobre, že moja stará, stabilná, kamarátska základňa funguje aj bez fb. A tak nám ostáva čas na normálne veci, pohyb v prírode, na rodinu, deti, vnúčatá, priateľov. Snažím sa nestratiť kontrolu nad životnými podmienkami, ktoré sú prirodzenejšie a ktoré musíme chrániť. Ani najmodernejšia technika a najvyspelejšie technológie nie sú zárukou lepšieho života. Problém nie je ani tak vo svete, ale v nás, ľuďoch. Chýba nám pokora, skromnosť, empatia, vzájomný rešpekt, úcta k tradíciám našich predkov a skutočným hodnotám.
Foto archív Emílie Lorinczovej
Za rozhovor ďakuje Libuša Sabová
