Vôňa, ktorá rozpráva
Eva otvorila dvere do matkinho bytu a okamžite ju obklopila známa aróma – nie ostrá, nie nepríjemná, ale zvláštne pokojná. Vôňa staroby. Niečo medzi levanduľou, starým drevom, jemným mydlom a časom, ktorý sa nikam neponáhľa.
„Ahoj, mama,“ povedala potichu, keď vošla do kuchyne. Matka sedela pri stole, zabalená v svojom obľúbenom šále, oči žiarili, hoci telo už nevládalo ako kedysi. Eva si sadla vedľa nej, objala ju a chvíľu len tak mlčali.
Tá vôňa – bola to vôňa detstva, vôňa nedeľných koláčov, vôňa starých kníh, ktoré čítali spolu. Ale aj vôňa bolesti, strát, múdrosti. Vôňa, ktorá sa nedá kúpiť ani napodobniť. Vôňa, ktorá vzniká len vtedy, keď človek prežije dosť na to, aby sa stal pokojným.
„Vieš, mama,“ povedala Eva, „táto vôňa… je ako tvoja pamäť. Všetko, čím si bola, čím si prešla. Je v nej ticho aj sila.“
Matka sa usmiala. „To je vôňa života, dcérenka. A ty ju raz budeš mať tiež.“
Eva si v tej chvíli uvedomila, že vôňa staroby nie je zápach. Je to príbeh. A dnes ho cítila celým srdcom.
Foto Depositphotos.com
